 |
| Pestarella tyrrhena z dnešného Mediteránu. Foto: M. Hyžný |
Desaťnožce čeľade Callianassidae sa
niekedy označujú ako „super-shrimps“, t.j. super-ráčiky. Vyhrabávajú si ohromné
výhraby a keďže žijú vo veľkých množstvách najmä v prílivovej zóne, dokážu
celú pieskovú pláž za krátky čas poriadne preorať. Svojou činnosťou ovplyvňujú
geochemické vlastnosti sedimentu a sú považované za tzv. „ecosystem
enginners“, t.j. inžinierov ekosystémov. Aj keď dokážu prežiť výkyvy salinity,
v jazerách ich dnes nenájdeme. Zdá sa, že nie vždy to tak bolo...
Miocénne
morské sedimenty v strednej a východnej Európe sú pozostatkom
niekďajšieho Paratetýdneho
mora. Išlo o sieť morských paniev, ktoré boli čas od času prepojené
s Mediteránom, Atlantikom a Indo-Pacifikom. Toto epikontinentálne
more sa tiahlo od Švajčiarska cez celú strednú Európu až po oblasť dnešného
Kaspického mora, ktoré je posledným zvyškom niekďajšej slávy Paratetýdy. Paratetýda
sa bežne rozdeľuje na Západnú, Centrálnu a Východnú, pričom územie
Slovenska zalievala tá Centrálna. Počas neskorého miocénu (asi pred 11 miliónmi
rokov) došlo k úplnej izolácii Centrálnej Paratetýdy od ostatných morských
paniev. Z mora sa stalo veľké slané jazero, ktoré sa označuje ako Panónske.
Počas svojho najväčšieho rozsahu išlo o ohromnú masu vody s dĺžkou 860 km
a šírkou 550 km, pričom najhlbšie miesta jazera dosahovali asi polovicu
hĺbky Bajkalu.Rozlohou 290 000 km2 by Panónske jazero do vrecka
hravo strčilo všetky dnešné jazerá s výnimkou Kaspického mora.
 |
| Asi takto vyzerala Európa pred 25 miliónmi rokov. Územie dnešného Slovenska bolo takmer celé pod vodou. Paleogeografická mapa podľa Rogla (1998). |
Salinita
vody sa postupne menila a z brakického jazera sa časom stalo
sladkovodné. Rieky ústiace do jazera ho postupne vyplnili sedimentami až jazero
asi pred šiestimi miliónmi rokov úplne zaniklo. Dnes nám po ňom ostali až
kilometer hrubé vrstvy pieskov a ílov dokumentujúce jeho búrlivú históriu.
Tieto sedimenty poskytujú dôkazy o živote v jazere (Harzhauser & Mandic 2008).
 |
| Pred asi 10 miliónmi rokov sa Centrálna Paratetýda zmenila na obrovské jazero. Hviezdička označuje lokalitu, odkiaľ pochádzajú výhraby super-ráčikov. Paleogeografická mapa podľa Rogla (1999). |
 |
| Super-ráčik druhu Glypturus laurae (NHMW 6973). |
Množstvo
morských organizmov neprežije v prostredí so zníženou salinitou, takže po
uzavretí Centrálnej Paratetýdy a postupnom vysladzovaní novovzniknutého
Panónskeho jazera typické morské organizmy vyhynuli. Niektoré sa však dokázali
prispôsobiť na nové prostredie a podľa výsledkov nášho najnovšieho výskumu boli
medzi nimi aj ráčiky z čeľade Callianassidae. Tieto kôrovce dnes obývajú
predovšetkým prímorské prostredia a sú schopné znášať aj výrazné salinitné výkyvy.
Žijú aj v ústiach riek, kde sa salinita kombináciou vplyvu prílivu a
odlivu a prísunu sladkej vody z vnútrozemia často dramaticky mení aj počas dňa.
Niektoré druhy rodu Lepidophthalmus dokonca
migrujú pozdĺž riek hlboko do vnútrozemia (Dworschak 2007). To naznačuje, že
tieto prispôsobivé tvory mohli dlhšiu dobu prežívať aj v brakickom
Panónskom jazere. Ale bolo to naozaj tak?
Počas
miocénu obývalo Paratetýdne more množstvo druhov skupiny Callianassidae (Hyžný 2011). Ba čo viac, svojou druhovou pestrosťou vtedy prekonávali aj dnešný
Mediterán. Počas premeny Centrálnej Paratetýdy na Panónske jazero sa teda mohli
prispôsobiť na nové podmienky a založiť jazernú dynastiu callianassidných
ráčikov – jedinú svojho druhu na svete. Fosílne zvyšky týchto hrdinov nám stále
chýbajú, máme však nepriame ale rovnako dôveryhodné dôkazy, že sa im to predsa
len podarilo.
 |
| Novo-opísané fosílne stopy Egbellichnus jordidegiberti. |
Neďaleko
obce Gbely na slovenskom Záhorí našli moji kolegovia z Geologického ústavu
Slovenskej Akadémie Vied výliatky komplexných výhrabov staré 10 miliónov rokov,
ktoré sa zachovali v sedimentoch niekďajšieho Panónskeho jazera. Po
dôkladnej analýze sme v nedávno publikovanej štúdii (Hyžný et al. 2015) dospeli
k záveru, že pôvodcami objavených výhrabov boli callianassidné ráčiky. Tie
však dnes v jazerách nenájdeme a nepoznáme ich ani z brakického Kaspického
mora. Ich prítomnosť v Panónskom jazere je teda prvý aj keď nepriamy dôkaz ich
výskytu v jazernom prostredí.
Ráčiky
kladu Callianassidae sú typické svojou neúnavnou hrabavou činnosťou. Žijú v
ohromných systémoch tunelov a chodbičiek, ktoré môžu siahať až do hĺbky presahujúcej
jeden a pol metra (Dworschak & Ott 1993). Prakticky celý život prežijú
vnútri svojho kráľovstva, takže ich je možné zhliadnuť iba málokedy. Výhraby
objavené v tehelni neďaleko Gbelov predstavujú zložitý systém chodieb s
poschodovitou štruktúrou zahŕňajúcou špecifické komôrky a
skrutkovité tvary. Sú natoľko unikátne, že umožnili vytýčenie nového rodu a
druhu fosílnych
stôp. Meno Egbellichnus
jordidegiberti odkazuje na miesto nálezu stôp (Egbell = Gbely), pričom
druhový názov pripomína pamiatku nášho nedávno zosnulého kolegu zo Španielska Jordi de Giberta.
Literatúra
Harzhauser, M. & Mandic, O. 2008: Neogene lake systems of Central and South-Eastern
Europe: Faunal diversity, gradients and interrelations. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology 260: 417-434.
Hyžný, M. 2011: In situ mud
shrimps (Decapoda: Axiidea: Callianassidae) preserved within their burrows from
the middle Miocene of the Central Paratethys. Bulletin of the Mizunami Fossil Museum 37: 37-46.
Hyžný, M., Šimo, V. & Starek, D. 2015: Ghost shrimps (Decapoda: Axiidea: Callianassidae) as producers of an
Upper Miocene trace fossil association from sublittoral deposits of Lake Pannon
(Vienna Basin, Slovakia). Palaeogeography,
Palaeoclimatology, Palaeoecology 425: 50-66.
Dworschak, P.C. 2007: First record of Lepidophthalmus
tridentatus (von Martens, 1868) (Callianassidae) from the Philippines. Annalen
des Naturhistorischen Museums in Wien 108B: 121-130.
Dworschak, P.C. & Ott, J.A. 1993: Decapod burrows in mangrove-channels and back-reef
environments at the Atlantic Barrier Reef, Belize. Ichnos 2: 277-290.
Odkazy
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára