Duše trnavských stromov: časť jedna

Stromy sú ako ľudia. Každý je hneď na prvý pohľad iný. Každý má iný počet a tvar konárov. Stromy prežijú svoj život na jednom mieste a každé miesto je jedinečné. A tak aj všetky stromy sú jedinečné. Stromy toho istého druhu sa samozrejme na seba navzájom podobajú a zároveň sa líšia od stromov iného druhu. Nejde však iba o tvar listov či púčikov alebo farbu kôry. Stromy možno rozoznať aj podľa ich duše...

Nymfomanka (2013) Larsa von Triera je silný film. Po zhliadnutí tohto majstrovského (a zároveň kontroverzného) diela som si začal viac všímať siluety listnáčov v zime a na jar, keď ich ešte nehalí háv z lístia. Von Trier postavou otca nymfomanky totiž rozpráva o nahom strome ako o jeho duši. Odvtedy som sa na prechádzkach Trnavou okolo seba viac obzeral a snažil sa pochopiť duše stromov v mojom okolí.

Začnime agátom. Jeho pokrivená silueta sa dobre vyníma na snežnom pozadí. Vždy, keď zdvihnem zrak ku agátom, mám pocit, akoby sa stromy hýbali a krútili. Agát rastie rýchlo, je agresívny voči ostatným rastlinám v jeho okolí. Prakticky nič väčšie pod ním nevyrastie, agát to otrávi. Na kopčekoch, ktoré rýchlo zarastie, sa doslova hadí. Svoju útočnosť akoby dával najavo aj tŕňmi, ktorými má obsypané konáre a hlavne mladé vetvičky.

Brezu pozná asi každý. To prvé, čo udrie do očí je jej čierno-biely škvrnitý kmeň, akoby išlo o zebru z ríše stromov. Iba nedávno som si však všimol, že to, čo brezu definuje, je jej ľahkosť a štíhlosť. Kmeň jej hrubne smerom do výšky iba pomaly a rovnaké je to s konármi, ktoré majú po celej svojej dĺžke takmer rovnakú hrúbku. Ich konce padajú v závoji jemných vetvičiek a halia brezu do priehľadného hávu ešte aj v zime.

Dubov nie je v Trnave veľa, aspoň na sídliskách nie. Mám jeden obľúbený. Vždy, keď ho vidím, zarezonujú mi v hlave slová pána Čuperu venované čertovi v jednej z rozprávok Jana Wericha: „Až opadá listí z dubu!“ Treba povedať, že nie všetky duby majú zvyk nechať si cez zimu prakticky celé olistenie. Tie, čo tak robia, však niečo skrývajú. Taja sa. Ich duša nie je ľahko rozoznateľná. Sú tajomné. Mystické. Možno aj preto dub vystupuje ako posvätný strom v toľkých mýtoch.

Imelo vynikne, až keď je strom bez listov. Jeho pravidelné gule siluetu stromu zdobia svojským spôsobom. Trochu to pripomína štylizované vianočné ozdoby posledných liet. A človeku najprv ani nenapadne, že imelo je spolovice parazit. Svojimi haustóriami je zakorenený v duši svojho hostiteľa. Raz darmo, pre krásu treba aj trpieť...

Lipa patrí medzi mojich obľúbencov. Ako mladý strom má veľmi pravidelný habitus. Pôsobí harmonicky a ľahko dokonca aj v plnej sile, keď už má zo dvadsať metrov. Bočné konáre jej z vetiev prevísajú takým spôsobom, že celá silueta pripomína srdce. Lipa je tak nádhernou ukážkou fraktálovej štruktúry: srdcovitý tvar listov sa opakuje aj na úrovni celého stromu.

Nateraz stačí. O trnavských stromoch ešte bude reč...