O prvej Knihe

Dá sa povedať, že iba málo kníh človeka naozaj ovplyvní na celý život. A tá úplne prvá zväčša človeka nasmeruje a z daného smeru sa už ťažko výraznejšie bočí. V mojom prípade tou úplne prvou Knihou (zámerne s veľkým „K“) bola učebnica zoológie pre stredné školy z päťdesiatych rokov. Dostal som sa k nej asi ako štvor- alebo päťročný a ten exemplár (už riadne dotrhaný) má stále svoje čestné miesto v mojej knihovničke.

Učebnica Zoológie z roku 1951 – ikona môjho útleho detstva?

Nie je to tak dávno, čo som obhájil doktorát z paleontológie. Paleontológii som sa chcel venovať stále, dá sa povedať odjakživa. Prvé stretnutie s pravekými tvormi som zažil ešte počas navštevovania materskej školy. Keď som mal asi štyri-päť rokov, od otca som dostal učebnicu Zoológie. Ťažko povedať, či som ju naozaj dostal, skôr som si ju privlastnil tak, ako to deti vedia. Zjavne išlo o prvú knihu, v ktorej som si so záujmom listoval. O tom, ako ma tie čarovné kliky-háky (písmená) fascinovali svedčia strany, ktoré som farebnými ceruzkami dokreslil – s obľubou som písmená pri obrázkoch odkresľoval.

 

Obálka už dávno neexistuje. „Prvá“ strana pojednáva o prvokoch...

Tá najohmatanejšia strana zobrazuje štyroch predvekých jašterov – Oco-Jožo (lebo tak som otca volal) mi prečítal názvy jednotlivých oblúd a odvtedy som sa od tých obrázkov nevedel odtrhnúť. Dinosaury. To slovo znelo úplne magicky a tie ilustrácie sa mi vryli hlboko do mozgových závitov.

Moja osobná "cesta do praveku“.

Odvtedy som vyhlasoval, že chcem byť zoopaleontológom. Išlo vlastne o moje prvé a jediné vysnívané povolanie. A hoci som vtedy, keď som sa očami vpíjal do tých obrazov ani len netušil, o čom vlastne paleontológia je, predsa len som šiel ustavične za týmto cieľom. Nikdy som ho nezmenil. Zo základnej školy som preto putoval na gymnázium, kde som si ako profilové predmety na maturite vybral biológiu a chémiu a každoročne sa zúčastňoval rôznych prírodovedných súťaží. Živé tvory na čele s vyhynutými dinosaurami ma teda úplne opantali od úplného začiatku. Postupne, samozrejme, dinosaury trochu ustúpili do úzadia, keďže na Slovensku sa s nimi v horninách druhohorného veku nestretneme. Ich miesto postupne zaujímali rôzne ďalšie organizmy až som zakotvil pri článkonožcoch. K nim viedla ale kľukatá cesta, a o nej zase niekedy nabudúce...

Zdá sa, že už vtedy som na rakoch niečo videl.

Na obrázok leňocha si dobre pamätám – ako štvorročný som bol týmto zvieratkom úplne uhranutý (po dinosauroch asi najobľúbenejší obrázok).

Mamuta som vtedy ako vyhynutého nerozpoznal. Koniec-koncov, ide predsa len o „moderné“ zviera. Všimnite si lebku tura zobrazenú „hore nohami“.

Mravce – zdá sa, že už vtedy ma k nim čosi ťahalo. Svedčia o tom prikreslené oranžové písmenká.

Stránka venovaná pterosaurom. Ich „vyhynutú“ totožnosť som spoznal ihneď.

Larvy úhora – tie hadovité potvorky sa mi veľmi páčili.

Archaeopteryx made in 1951. Spočiatku ma jeho obrázok veľmi nepriťahoval. Až neskôr som si všimol, že Archie má na krídlach prsty – v tom momente si získal moje sympatie, ktoré som vyjadril zelenou farbičkou. Okrem archeopteryxa som z vtákov zelenou počarbal už iba pštrosa a sliepky.