Autor: Ray Troll |
Hladina
vody pred nami skrýva úplne iný svet, ktorý obvykle zakúšame iba skrz
dokumentárne filmy a videá na internete. Po pár minútach vo vode si však
plnou mierou uvedomíme ten ohromný rozdiel medzi životom na súši a pod
vodnou hladinou. Kedysi dávno sa musel život presunúť z vodného prostredia na súš a
nebolo to jednoduché. Právom môžeme kolonizáciu súše popísať ako jej dobytie.
Doklady
o živote na planéte Zem máme už z obdobia pred tri a pol
miliardami rokov. Išlo o mikroskopické organizmy, ktoré žili vo vode. Keď
si predstavíme Zem pred tými dávnymi vekmi, nepríde nám čudné, že na suchu vtedy nič
nežilo. Na život na súši totiž potrebujeme predovšetkým atmosféru. Tá pradávna
sa síce skladala prakticky z tých istých zložiek, ako je tá dnešná, pomery
jednotlivých zložiek však zaručovali absolútnu nedýchateľnosť výslednej zmesi (Tu sa však dostávame s argumentáciou na tenký ľad, keďže jej nedýchateľnosť hodnotíme až z nášho retrospektívneho pohľadu...).
Až život vo forme zelených rias a siníc sa neskôr pričinil
o vypustenie veľkého množstva molekulárneho kyslíka do atmosféry mladej
Zeme. Molekulárny kyslík sa do atmosféry dostal vďaka fotosyntéze,
procesu, ktorý dokáže za prispenia slnečného žiarenia premeniť anorganické
látky a oxid uhličitý na organické látky a kyslík. Organické látky si
ponechá fotosyntetizujúci organizmus, teda najmä riasy a sinice. Kyslík
v atmosfére je iba vedľajší produkt, ktorý sa však ohromne zíde neskorším
tvorom, ktoré raz podniknú výpravu na súš.
V dávnej
minulosti bola súš nehostinnou pustatinou aj kvôli kozmickému
a ultrafialovému žiareniu, ktoré je pohlcované predovšetkým ozónovou
vrstvou. Bez nej by život na súši nebol možný. Ozón sa skladá z atómov
kyslíka a ako taký sa udržuje v rámci kyslíkovo-ozónovému cyklu,
ktorý sa v minulosti naštartoval, až keď mala atmosféra dostatok
molekulárneho kyslíka.
Život na súši: skromné začiatky... (Zdroj: "thedragonstales") |
Atmosféru
by sme mali. Na súši sa odteraz dá dýchať. Dýchanie však nie je všetko. Všetky
životne dôležité procesy v bunke prebiehajú v tekutom prostredí.
Organizmy na súši sa teda musia vyrovnať so stratou vody, ktorá na suchu hrozí.
Čo ďalej? Pohyb. Voda je médium s výrazne vyššou hustotou ako vzduch. Na
súši sa organizmy musia popasovať s gravitáciou, inak povedané, na
nadľahčovanie vodou musia zabudnúť. Potrebujú pevné končatiny
a dokonalejšie rovnovážne orgány ako aj špeciálne zmysly, ktoré organizmus
informujú o akejkoľvek zmene polohy. Vo vzduchu sa svetlo aj zvuk šíria
ináč ako vo vode, takže komunikácia organizmov na suchu je odlišná od vodných
tvorov. A napokon je tu rozmnožovanie. Prenos pohlavných buniek je možný
iba prostredníctvom tekutého média, teda vody. Aby sa živočíchy mohli
rozmnožovať ďaleko od životodarnej kvapaliny, budú potrebovať vnútorné
oplodnenie a napokon aj vajíčka so škrupinou, ktorá zárodok ochráni pred
vysychaním.
Je zrejmé, že tých problémov so životom na suchu je neúrekom
a to sme spomenuli iba povestný vrchol ľadovca. Nebolo by jednoduchšie
ostať si pekne-krásne vo vode a nenamáhať sa s výstupom na nehostinnú
súš? Táto otázka je zložitejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Skôr, než sa na ňu
pokúsime odpovedať, treba podotknúť, že hneď na začiatku sa na súš vybralo
viacero skupín organizmov nezávisle na sebe. Po tom, ako vznikli prvé
suchozemské ekosystémy, bola kolonizácia súše zo strany ďalších organizmov už
iba otázkou času. Nový, už zďaleka nie nehostinný, životný priestor totiž lákal
nových a nových pionierov.
Ako to s osídlením pevniny vlastne bolo, respektíve, ako si myslíme, že to bolo, o tom budú nasledujúce príspevky o dobytí súše.
tesim sa na nasledujuce prispevky
OdpovedaťOdstrániťTeší ma prejavený záujem! Ďalší diel je už vo výrobe:)
Odstrániť