Všetko zlé je aj na niečo dobré... Naozaj?

Fosílie v kombinácii s ich datovaním nám rozprávajú príbehy, ktoré môžu niekedy vyraziť dych. Fenomén hromadných vymieraní je jedným z nich a dokladuje nám, že história života je z dlhodobého hľadiska poznamenaná množstvom kríz, a v niekoľkých málo prípadoch rozmanitosť života na Zemi takmer zanikla. Okrem toho sa však zdá, že hromadné vymierania mali zásadný vplyv na to, akú podobu má život na Zemi v súčasnosti. 

Hromadné vymierania sú fenoménom, ktorý je životu na Zemi takpovediac vlastný. Vyznačujú sa pozoruhodnou periodicitou, aj keď neprebiehajú s vyslovene železnou pravidelnosťou. Za posledných zhruba 600 miliónov rokov došlo asi k dvadsiatim trom hromadným vymierania. Za hromadné vymieranie sa považuje udalosť, počas ktorej vyhynie viac ako polovica dovtedy žijúcich druhov (na tento údaj bude samozrejme vplývať množstvo faktorov, predovšetkým spôsob zachovania fosílií). Z nich päť najzničujúcejších, označovaných ako "veľká päťka", výrazne vplývalo na vývoj života aj tým, že umožnilo jeho nový rozvoj.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hromadné vymierania sú akési kroky späť, ktoré vždy výrazne zdecimovali rozmanitosť života na Zemi a ten si musel hľadať cestu na svoje predošlé pozície takpovediac od piky. Povšimnime si však pozoruhodnú súvislosť medzi hromadnými vymieraniami a evolučnými novinkami, ktoré sa bezprostredne po nich objavili a ktoré by sa z ľudského pohľadu možno mohli označiť ako pokrokové. Inak povedané, hromadné vymierania tým, že tak drasticky ovplyvnili ekosystémy na Zemi, zároveň umožnili ich nový rozvoj.

Zdroj: http://www.bbc.co.uk/nature/extinction_events/Permian%E2%80%93Triassic_extinction_event.

Hromadné vymieranie na rozhraní geologických období ordoviku a silúru pred asi 440 miliónmi rokov malo na život v mori devastujúci účinok. V dôsledku zaľadnenia klesla hladina svetového oceánu a počas nasledujúceho topenia sa ľadovcov sa do mora uvoľnilo ohromné množstvo živín. To viedlo k premnoženiu rias, ktoré spotrebovali príliš veľa kyslíka a morskú vodu následne otrávili. Život v mori prežíval ťažké časy. Na druhej strane však táto udalosť niektorým organizmom vydláždila cestu na súš. Je zaujímavé, že práve v tomto období došlo k masívnej kolonizácii súše, ktorá síce nebola úplne bez makroskopického života, avšak o suchozemských ekosystémoch ešte nemohlo byť ani reči. Navyše pevninu osídlili súčasne a nezávisle na sebe rastliny aj článkonožce. Hromadné vymieranie na hranici ordoviku a silúru teda umožnilo vznik suchozemských ekosystémov, čo možno označiť za ozajstnú revolúciu vo vývoji života.

Komplexné suchozemské ekosystémy - jeden z dôsledkov hromadných vymieraní? (Foto: M. Hyžný)

V devóne asi pred 400 miliónmi rokov, teda 40 miliónov rokov po vymieraní na hranici ordoviku a silúru, došlo k ďalšej globálnej katastrofe. V tomto prípade však vymieranie zasiahlo predovšetkým už rozvíjajúce sa suchozemské ekosystémy. Následne po vymieraní došlo k druhej kolonizácii súše a najmä vďaka zvýšenému obsahu kyslíka v atmosfére sa prvýkrát u hmyzu vyvinul aktívny let. Devónske vymieranie môžeme teda spojiť s následným dobytím oblohy. Bzukot hmyzu odvtedy z ovzdušia nevymizol.

Osy, včely a ostatné bzučiace príbuzenstvo by tu možno nebolo, keby... (Foto: M. Hyžný)

Pred asi 251 miliónmi rokov na konci permu dochádza k najväčšiemu hromadnému vymieraniu všetkých čias, kedy zmizlo z povchu zemského zhruba 95 percent všetkých druhov. O príčinách tohto vymierania sa stále vášnivo diskutuje. Možní kandidáti sú dopad asteroidu či zvýšená sopečná činnosť. V tomto období však vzniká jediný superkontinent Pangea a dochádza k poklesu hladiny svetového oceánu. Jediná pevninská masa navyše ovplyvnila oceánske prúdenie a atmosférickú cirkuláciu. Morské ekosystémy vo veľkom zanikli. Na súši sa to prejavilo nevídaným rozširovaním púští. Práve to pravdepodobne spôsobilo, že u niektorých obojživelníkov dochádza k vzniku amniotického vajíčka. To znamená, že vajíčko je chránené viacerými zárodočnými obalmi vrátane škrupiny, ktoré umožňujú živočíchom osídliť pevninu bez potreby vody na rozmnožovanie. Vznikajú plazy v dnešnom zmysle slova a z tých sa následne vyvinú cicavce, teda aj my. Netreba dodávať, že tá najväčšia katastrofa, ktorá postihla život na Zemi tak možno vydláždila cestu vzniku človeka.

Jeden z prvých cicavcov: všetko veľké má malé začiatky... (Foto: M. Hyžný)

Vymieraniu na konci permu sa končí éra prvohôr a začína stredovek Zeme. Počas nasledujúcich niekoľkých desiatok miliónov rokov sa rozvíja veľké množstvo plazov a medzi nimi aj slávne dinosaury. Tie doslova ovládli súš na celých 150 miliónov rokov! Rozvinuli sa do úžasného množstva foriem prispôsobených na tie najrôznejšie prostredia. Napriek tomu však na konci geologického obdobia označovaného ako krieda, vyhynuli.

Toto hromadné vymieranie pred asi 65 miliónmi rokov je nepochybne najslávnejšia kríza v dejinách našej planéty a jej obeťami neboli iba dinosaury. Úplne vymizli pterosaury, mnohé druhy morských plazov a veľa skupín mäkkýšov, ako sú amonity a belemnity. Po tejto udalosti sa na Zemi rozvíja úplne odlišná fauna, predovšetkým na súši. Miesta, ktoré pred touto udalosťou patrili dinosaurom, teraz ostali prázdne a rýchlo sa zaplnili cicavcami, ktoré dovtedy žili v ich tieni. Cicavce dostali svoju veľkú príležitosť práve vďaka kríze na hranici kriedy a paleogénu („starších treťohôr“).

Obdivovali by sme kostry dinosaurov v múzeu, keby väčšia časť týchto tvorov nevyhynula? (Foto: M. Hyžný)

Hromadné vymierania teda netreba vnímať iba ako hrozné katastrofy spomaľujúce rozvoj života. Práve naopak, ide o udalosti, ktoré menia smer vývoja a dali svetu dnešnú podobu. Ako sa vraví, všetko zlé je aj na niečo dobré... Tu však treba dodať, že príroda nerozlišuje medzi dobrým a zlým a veci sa jednoducho dejú. Až čas vždy ukáže, kam až siahajú dôsledky udalostí, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať celkom nevýznamné.

Počas posledného storočia sa tvár našej planéty výrazne mení. Človek totiž nemalou mierou zasahuje do životného prostredia seba aj iných organizmov. Pokračuje v klčovaní dažďových lesov a vysušovaní mokrín. Púšte sa rozširujú tam, kde poľnohospodárstvom vyčerpaná pôda nedokáže udržať vlahu a potrebné živiny. Podľa viacerých vedcov v súčasnosti prebieha ďalšie hromadné vymieranie, ktorého príčina sa však líši od všetkých predchádzajúcich. Je ňou iný druh živočícha, paradoxne ten najrozumnejší zo všetkých. Jediný druh, ktorý je schopný porozumieť hromadným vymieraniam je ten, ktorý je zodpovedný za jedno zo šiestich najväčších hromadných vymieraní v histórii Zeme. Takže v odborných kruhoch sa začína hovoriť už nie o veľkej päťke, ale o veľkej šestke. Vznik ľudskej civilizácie a jej rozvoj v poslednom období tak môžeme priamo spojiť s jednou z najdevastujúcejších ekologických katastrof v dejinách modrej planéty. Otázka je, či aj v tomto prípade platí staré známe „všetko zlé je aj na niečo dobré...“

Jedna z mnohých obetí nášho gazdovania... (Zdroj: Wikimedia Commons)