Plastové patvory vedia byť občas
poriadne zákerné. Dlhé roky si hýčkate obľúbeného plasťáka, pričom sa
nadchýnate jeho realistickým stvárnením a potom si v náhlom osudovom
momente uvedomíte, akú paskudu to vlastne v zbierke máte...
Stalo
sa to aj mne. Už niekoľko dekád mám v zbierke postavičku srstnatého
nosorožca rodu Coelodonta – aspoň to
tvrdí nápis na spodnej strane figúrky. Vždy sa mi tento päť centimetrov dlhý
kus plastového výlisku páčil, ba nazdával som sa, že ide o jeden z najvydarenejších
kúskov mojej zbierky. Vlastne som ani nebol tak ďaleko od pravdy, lebo
v skutku ide o jedného z najvydarenejších patvorov...
Tu
je predmetný jedinec v celej svojej kráse. Na svoju veľkosť je vylisovaný
dobre. Ale ako vždy, diabol je v detaile. Obzrime si tohto patvora bližšie. Na
hlave sa nachádzajú dva rohy v rade za sebou – typický znak moderných nosorožcov
z radu nepárnokopytníkov (Perissodactyla). Na temene sa však nachádzajú
ďalšie dva rohy, tento krát vedľa seba (obr. 2C). V papuli sa takisto
skrývajú dlhé tesáky (obr. 2A). Zdá sa, že s figúrkou niečo nie je
v poriadku. Jej anatómia rozhodne nezodpovedá nosorožcovi rodu Coelodonta, ako hlása nápis na figúrke
(obr. 2E).
Obr. 2: Bližší pohľad na patvora odhalí viacero zvláštností. Tesáky v papuli ani počet rohov na hlave nezodpovedajú nosorožcovi rodu Coelodonta. |
Coelodonta antiquitatis je
odborné pomenovanie pre klasického srstnatého nosorožca. Toto impozantné zviera
žilo počas poslednej doby ľadovej aj na našom území a bolo súčasníkom
archaického človeka moderného typu. Tento nosorožec mal dva rohy, jeden výrazne
väčší ako druhý. To je však celá výzbroj tohto osrsteného krásavca. Čo teda
majú znamenať tie prídavné rohy a vytŕčajúce zubiská na plastovom
patvorovi?
Obr. 3: Nosorožec srstnatý. Vľavo: rekonštrukcia zvieraťa (bez srsti) v múzeu v Krakowe. Vpravo: rekonštrukcia od Petra Modlitbu. |
Ak
aspoň trochu poznáte skupiny cicavcov, ktoré vyhynuli ešte pred nástupom
posledných ľadových dôb, ľahko na patvorovi rozoznáte znaky dinocerátov.
Zástupcovia tohto radu na prvý pohľad pripomínali nosorožce, ale asi iba robustne
stavaným telom a tým, že im na hlave niečo rástlo. Pre posledných zástupcov
dinocerátov (Dinocerata) známych zo stredného eocénu Ázie a Severnej Ameriky (napr.
Eobasileus, Uintatherium) sú charakteristické tri páry kostených rohov na hlave
ako aj obrovské očné zuby presahujúce spodnú peru.
Predmetný patvor je teda úspešným hybridom medzi nosorožcami a dinocerátmi. Od tých prvých si zapožičal dva veľké rohy v prednej časti hlavy a od tých druhých ďalší pár rohov na temene a tesáky v papuli. V tomto ohľade však treba podotknúť zásadný rozdiel medzi rohmi oboch skupín. Kým u nosorožcov sú rohy tvorené rohovinou, čo nie je nič iné, ako bielkovina keratín podieľajúca sa aj na stavbe našich nechtov a vlasov, dinoceráty mali rohy kostené – takže vlastne ani nie celkom správne označovať tieto výrastky za rohy. Je však možné, že kostené výrastky tvorili bázu pre väčšie rohovinové útvary. Rekonštrukcie Heinricha Hardera, dnes považované za neaktuálne, zohľadňujú túto možnosť.
Obr. 4: Dinoceráty. A - Uintatherium v podaní Zdeňka Buriana; B, C - lebka rodu Uintatherium; D - lebka rodu Eobasileus. |
Predmetný patvor je teda úspešným hybridom medzi nosorožcami a dinocerátmi. Od tých prvých si zapožičal dva veľké rohy v prednej časti hlavy a od tých druhých ďalší pár rohov na temene a tesáky v papuli. V tomto ohľade však treba podotknúť zásadný rozdiel medzi rohmi oboch skupín. Kým u nosorožcov sú rohy tvorené rohovinou, čo nie je nič iné, ako bielkovina keratín podieľajúca sa aj na stavbe našich nechtov a vlasov, dinoceráty mali rohy kostené – takže vlastne ani nie celkom správne označovať tieto výrastky za rohy. Je však možné, že kostené výrastky tvorili bázu pre väčšie rohovinové útvary. Rekonštrukcie Heinricha Hardera, dnes považované za neaktuálne, zohľadňujú túto možnosť.
Obr. 5: Uintatherium v predstave Heinricha Hardera. |
Dinoceráty
sú obdivuhodné tvory. Objavili sa počas neskorého paleocénu (asi pred 60 mil.
rokov) a vyskytovali sa až do stredného eocénu (asi pred 45 mil. rokov)
v Severnej Amerike a Ázii. Spočiatku boli dinoceráty bezrohé, neskôr sa
u nich vyvinuli formy s impozantnou kostenou výbavou na hlave.
Špicaté horné očné zuby u najväčších zvierat dosahovali dĺžku až 30 cm.
Celá táto paráda sa interpretuje ako prejav pohlavného dimorfizmu, pričom
u samíc dosahovali tesáky aj kostené výrastky menšie rozmery. Evolučné
vzťahy dinocerátov voči iným cicavčím radom nie sú vyjasnené a na
rozlúsknutie čaká aj ich pomerne náhle vyhynutie.
Predchádzajúce
časti o plastových patvoroch:
4. časť - Žralok! Žralok!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára