 |
| Foto: Alexander Wild |
V biológii treba dávať veľký pozor na pojmy. Každý z nich
má presnú definíciu a ako na potvoru sa niektoré z nich na seba podobajú ako
vajce vajcu a pritom svojím biologickým významom odkazujú na celkom
odlišné veci. Napríklad chelicery sa v slovenčine označujú ako klepietka a sú
typické pre zástupcov skupiny Chelicerata, teda klepietkavce. Naproti tomu
klepetá sú úplne iné orgány, ktoré nájdeme u viacerých navzájom nepríbuzných
skupín článkonožcov (napríklad u desaťnožcov). V tomto príspevku bude reč o
klepietkavcoch, kam zaraďujeme aj všetkým známe pavúky.
Klepietkavce
patria medzi článkonožce (Arthropoda), pričom ich telo je rozdelené na dve
hlavné časti (lat. tagmata). Predná časť tela sa označuje ako hlavohruď (prosoma) a
má šesť párov končatín. Na rozdiel od iných článkonožcov, klepietkavce nemajú
tykadlá a prvý pár končatín je premenený na klieštikovité ústne ústroje,
chelicery (vyššie spomenuté klepietka). Druhý pár končatín je hmatavý alebo
chytavý orgán (tzv. pedipalpy), ktorý je u niektorých skupín (napr. šťúry)
premenený na skutočné klepetá. Ďalšie štyri páry tvoria kráčavé končatiny –
klepietkavce sú teda osemnohé. Zadná časť tela je bruško (opisthosoma), ktoré býva
rôzne zakončené, napr. hrotom u ostrochvostov, bodcom s jedovou žľazou u šťúrov
a škorpiónov alebo snovacími bradavkami u pavúkov.
Klepietkavce
delíme do viacerých samostatných skupín (triedy a rady v zmysle linnéovskej
klasifikácie), tými druhovo najpočetnejšími sú dve z nich: pavúky a roztoče - poznáme okolo
45 000 dnes žijúcich pavúkov (a asi 1 000 fosílnych) a vyše
48 000 roztočov.
Zástupcovia
klepietkavcov obývajú rôzne prostredia, najviac sa im však darí na suchej zemi,
pričom išlo o jedny z prvých mnohobunkových organizmov, ktoré sa dostali na súš
(o dobytí súše som písal tu). Morské klepietkavce majú v súčasnosti minoritné
zastúpenie (patria tu nohatky a ostrochvosty), v minulosti však boli oveľa
rôznorodejšie a niektoré z nich (kyjonožce) mohli dorásť až do dĺžky troch
metrov.
 |
| Vľavo: Telový plán (Bauplan) klepietkavcov. (Pozor! To neznamená, že takto nejako vyzeral prapredok všetkých klepietkavcov.) Vpravo: Jednotlivé skupiny klepietkavcov sa od seba stavbou tela viac či menej líšia (schéma podľa Selden & Dunlop 1998). Zelená: ostrochvosty (Xiphosura); tmavo-žltá: kyjonožce (Eurypterida); svetlo-žltá: pavúkovce (Arachnida). |
Prehľad hlavných skupín klepietkavcov
Biologický systém
klepietkavcov za posledné dve dekády prešiel viacerými zmenami. Nebudem tu
spomínať vývoj predstáv na systematiku a taxonómiu klepietkavcov (možno niekedy inokedy), treba však poznamenať, že sa
v tomto zmysle všetko odvíja od definície taxónu (o taxonómii som utrúsil
pár slov tu). Napríklad ostrochvosty (Xiphosura) boli kedysi považované za
kôrovce (Crustacea), takže odhalenie ich blízkych príbuzenských vzťahov so
suchozemskými pavúkmi v druhej polovici 19. storočia výrazne pozmenilo
dovtedajšiu predstavu o vývoji klepietkavcov ako aj definíciu taxónu
Chelicerata. V súčasnosti možno klepietkavce rozdeliť do piatich veľkých
skupín (v linnéovskej klasifikácii im najčastejšie zodpovedajú triedy).
Nohatky (Pycnogonida). Za najprimitívnejšie klepietkavce sa považujú nohatky. Na
prvý pohľad sa zdá, že ide jednoducho o akési morské pavúky, ich bizarnú
stavbu tela však oceníte až po bližšom preskúmaní. Nohatky prijímajú potravu
chobôtikom (proboscis), vajíčka po oplodnení nosia samčeky pomocou tzv. ovigerov
a vnútorné orgány vypĺňajú nielen drobunké telo, ale zachádzajú aj do
kráčavých končatín. Nič z toho u skutočných pavúkov nenájdete.
 |
| Stavba tela nohatiek. Všimnite si drobunké palpy u rodu Nymphon (vlastne ich ani nevidieť) na obrázku hore a masívne palpy u rodu Pentapycnon na obrázku dole. Ch=chelicery. |
Ostrochvosty (Xiphosura). V dávnej geologickej minulosti bola táto skupina
pomerne rozmanitá, dnes žije iba x druhov. O to slávnejšie ostrochvosty
sú. Často sa propagujú ako živé fosílie. Zvláštnosťou je ich rozmnožovanie, keď
vo veľkých počtoch vychádzajú z mora na pláž, kde prebieha párenie.
Ostrochvosta si nemožno pomýliť so žiadnym iným tvorom na našej planéte. Prosoma
tvaru podkovy a predpoklad, že ide o račích príbuzných, zodpovedajú za
anglické označenie „horshoe crab“ (horshoe=podkova).
 |
| Stavba tela ostrochvosta (Limulus) ako jedného z mála zástupcov tejto skupiny. Pôvodné obrázky sú prebraté z publikácie Gerhart (2007). |
Chasmataspididy (Chasmataspida). Kedysi sa táto málo známa vyhynutá skupina morských
klepietkavcov priraďovala k ostrochvostom. Dnes sa považujú za samostatnú skupinu zdieľajúcu niektoré znaky s otrochvostami a niektoré s kyjonožcami. Dosiaľ bolo opísaných iba niekoľko málo druhov z kambria až devónu.
 |
| Niekoľko zástupcov vyhynutej skupiny Chasmataspidida. Chasmataspis je známy z ordoviku, zvyšné dva vyobrazené rody sú devónske. Zdroje obrázkov: Anderson et al. (2000), Dunlop et al. (1999, 2003). |
Kyjonožce (Eurypterida). Ani kyjonožce neprežili do súčasnosti. Držia však rekord:
najväčší známy článkonožec je Jaekelopterus
s telom dlhým 2,5 m. Kyjonožce svojho času, teda v staršom paleozoiku (prvohorách), obývali takmer všetky typy
vodných prostredí a dokonca sú známe skamenené stopy kyjonožcov zo suchej
zeme, kam podnikali pionierske výpravy v čase, keď po plne suchozemských tvoroch ešte nebolo ani chýru. Niektoré
kyjonožce mali ohromné klepetá a viaceré aj bodec (telzón) na konci tela, za čo si vyslúžili označenie „morské
škorpióny“.
 |
| Stavba tela eurypteridov na príklade druhu Eurypterus remipes (prevzaté a upravené podľa Donovan 2001). Vložený obrázok ilustruje najväčšie známe eurypteridy. Netreba sa však nechať zmiasť, drvivá väčšina kyjonožcov by sa vám zmestila do dlane. |
Pavúkovce (Arachnida). Čo do počtu druhov ide o bezkonkurenčne najbohatšiu
skupinu klepietkavcov. Patrí tu veľa rôznych tvorov, za všetky spomeniem pavúky
(Araneida), šťúry (Scorpionida), kosce (Opilionida) a roztoče (Acarida).
Nielen že ide o primárne suchozemské tvory, ale pavúkovce patria práve
medzi tých, ktorí sa na súš dostali medzi prvými (pozri tu). Napriek tomu sa
nájdu roztoče, ktoré sa druhotne vrátili do vodného prostredia. Pavúkovce
predstavujú veľmi dôležitú zložku suchozemských ekosystémov a bez nich by
bolo zle.
 |
| Prehľad hlavných skupín dnes žijúcich skupín pavúkovcov. Vyhynuté skupiny tu nie sú vyobrazené (o tých niekedy nabudúce). |
Pre takmer všetky
klepietkavce je charakteristický pomerne stabilný telový plán. Inak povedané,
počas evolúcie si zachovali jednotlivé skupiny veľa spoločných znakov, takže je
pomerne jednoduché klepietkavca rozpoznať. Odborne sa rozmanitosť telového
plánu u nejakej skupiny organizmov označuje ako disparita; klepietkavce
teda majú pomerne nízku disparitu. Naproti tomu kôrovce majú disparitu
neobyčajne vysokú. Dafnie, kraby aj fúzonôžky patria medzi kôrovce, i keď
sa od seba dramaticky líšia. Navyše v súčasnosti sa ešte aj hmyz chápe ako
podskupina širšie chápaných kôrovcov (pozri tu), takže sa dá povedať, že
kôrovce sú najrozmanitejšie organizmy na našej planéte. Vráťme sa ale ku
klepietkavcom. Všetky vyššie spomenuté skupiny klepietkavcov s výnimkou
jedinej sú alebo boli vodné. Tou výnimkou sú pavúkovce (Arachnida), ktoré však
počtom druhov predstavujú drvivú väčšinu všetkých žijúcich klepietkavcov.
V evolúcii klepietkavcov došlo k tzv. adaptívnej radiácii: po tom,
ako sa spoločný predok pavúkovcov (obrazne vyjadrené) vysúkal na suchú zem,
rozrôznilo sa jeho potomstvo do úžasnej palety tvarov a veľkostí (opäť
obrazne povedané).
 |
| Evolučné vzťahy medzi jednotlivými zástupcami klepietkavcov. Nohatky sa považujú za najbazálnejšie, takže si ich treba predstaviť ešte viac vľavo od tej potvory rodu Lemoneites. Prebraté a upravené podľa Dunlop (1997). |
Klepietkavce okolo nás
Verím, že ste sa už stretli minimálne so štyrmi rôznymi skupinami klepietkavcov. Pavúkov (Aranae) poznáte dôverne z vlastných domovov a určite ste narazili už aj na kosce (Opiliones). To sú tie veľké "tlsté pavúky" s dlhočiznými nohami. Pavúky možno pripomínajú, ide však o ich vzdialených príbuzných. Ak ste dostatočne pozorní a všímaví, stretli ste sa už aj so šťúrikmi (Pseudoscorpiones) a ak ste nepozorní a nevšímaví, tak aj s kliešťami, ktoré patria medzi roztoče (Acari).
 |
| S týmito chlapíkmi ste sa už určite stretli. 1. kosec Opilio canestrinii; 2. pradiarka rodu Cheiracanthium; 3. pijak rodu Dermacentor; 4. šťúrik rodu Dactylochelifer. Foto 1: zdroj; Foto 2-4: Matúš Hyžný. |
Použitá literatúra
Dunlop, J.A., Anderson, L.I. & Braddy, S.J. 2003:
A redescription of Chasmataspis
laurencii Caster & Brooks, 1956 (Chelicerata: Chasmataspidida) from the
Middle Ordovician of Tennessee, USA, with remarks on chasmataspid phylogeny.
Transactions of the Royal Society of Edinburgh: Earth Sciences 94: 207-225.
Odkazy
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára