Ichtyosaury sú asi najznámejšími
druhohornými morskými plazmi. Na život v mori boli perfektne prispôsobené a svojím
elegantným vzhľadom môžu súperiť s krásou žralokov. Na rozdiel od nich
však vyhynuli ešte počas kriedy a pádu meteoritu do oblasti Yucatánskeho
zálivu sa nedožili. Počas jury v čase svojej najväčšej slávy však moriam
kraľovali...
Z hornín
jurského veku poznáme množstvo dokonale zachovaných fosílií ichtyosaurov, ktoré
nám hovoria aj niečo o súkromnom živote týchto tvorov. V juhozápadnom
Nemecku neďaleko mesta Holzmaden vystupujú na povrch tmavé bridlice,
v ktorých sa našli nádherne zachované skameneliny „rybojašterov“. Viaceré
z nich majú zachované aj mäkké časti a vďaka nim vieme, aký obrys
tela ichtyosaury vlastne mali (Böttcher 1990; Maisch 2008). Ichtyosaury
tvarom tela pripomínali iné rýchlo plávajúce vodné stavovce. Fyzikálne
vlastnosti vody v tomto prípade fungovali ako prísny filter, takže
prírodný výber uprednostnil prakticky totožný prúdnicový tvar tela
u rôznych navzájom nepríbuzných skupín organizmov. V detailoch však
boli ichtyosaury jedinečné.
Chvostová
časť chrbtice u ichtyosaurov bola zahnutá nadol, čím vystužovala spodný
lalok zvislej chvostovej plutvy. Tie najstaršie formy ešte nemali vyvinuté oba
laloky chvostovej plutvy a zrejme ani chrbtovú plutvu. Tie sa vyvinuli až
u neskorších skupín. Vieme to podľa zachovaných obrysov tiel, napr. u
zástupcov rodu Stenopterygius (Maisch
2008). Pre ichtyosaury, najmä ich pokročilé formy, je typická tzv. hyperfalangia,
teda zmnoženie prstových článkov.
Chvostová plutva ichtyosaurov |
Hyperfalangia u ichtyosaurov. A: Ophthalmosaurus. B: Ichthyosaurus. C: Eurhinosaurus. |
Ichtyosaury
neboli ekologicky uniformnou skupinou plazov. Naopak, stavba tela
a predovšetkým tvar hlavy prezrádza rôzne potravové návyky. Napríklad
medzi rôznymi zástupcami rodu Temnodontosaurus
by sme našli nielen vrcholových predátorov jurských morí, ale aj špecialistov
na mäkko-telovú korisť (Martin et al. 2012). A zástupcovia rodu Eurhinosaurus svojím rostrom pripomínali
mečiare, takže sa u nich predpokladá aj podobný spôsob života. Čeľuste ichtyosaurov
boli väčšinou lemované desiatkami ostrých zubov. Viaceré nálezy však
dokumentujú, že niektoré druhy vekom zuby strácali. Napr. zástupcovia rodu Shonisaurus boli v dospelosti
bezzubé.
Eurhinosaurus v Naturmuseum Senckenberg vo Frankfurte. Foto: M. Hyžný. |
Ichtyosaury
sa živili najmä hlavonožcami a rybami, o čom svedčia obsahy ich
žalúdkov a im pripisované koprolity (Pollard 1968). A máme dokonca aj
dôkazy, že si občas pochutnali aj na mláďatách korytnačiek a vtákoch (Kear et
al. 2003). Viaceré druhy mali obrovské oči, ktoré sa zrejme uplatnili vo
veľkých hĺbkach. Pravdepodobne dobre videli v tme a výnimočný zrak
mohli používať pri love svetielkujúcich hlavonožcov v hĺbkach mora. Počas
ponárania do hĺbok museli vedieť zadržať dych na dlhú dobu.
Holzmadenské
bridlice nám takisto čo-to prezradili zo súkromného života ichtyosaurov. Aj keď
ichtyosaury žili pred miliónmi rokov, sme si istí, že tieto morské živočíchy
nekládli vajcia, ale rodili živé mláďatá. Našli sa fosílie, ktoré predstavujú práve
rodiace samice, pričom mláďatá sa rodili chvostom napred. Nezdá sa však
pravdepodobné, že by sa rodičia o svoje potomstvo po narodení starali. S výnimkou
niektorých skupín vodných hadov sa živorodosť vyvinula prakticky
u všetkých skupín morských plazov. V prípade
ichtyosaurov ju dokumentuje celkom päť známych prípadov, pričom v jednom
z nich ide o stovky vynikajúco zachovaných gravidných samíc
s embryami vo svojich telách (Böttcher 1990).
Fosilizované rybojašterie tehuľky... |
Pôrod v priamom prenose... |
O správaní ichtyosaurov toho už vieme
menej. Zápasili medzi sebou ichtyosaury o samice podobne
ako to robia narvaly? Boli rybojaštery podobne hravé ako delfíny? Boli snáď ichtyosaury
antagonistické a bojovali o teritórium či o potravu? Je známy
minimálne jeden prípad vyhojenej rany po uhryznutí, ktorú pravdepodobne
spôsobil iný ichtyosaurus (Zammit & Kear 2011). Dôvod, prečo sa ichtyosaury
pobili sa však z kostí zatiaľ vydedukovať nedalo.
Použitá literatúra
Böttcher, R. 1990: Neue Erkentnisse
über die Fortpflanzungsbiologie der Ichthyosaurier (Reptilia). Stuttgarter
Beiträge zur Naturkunde B 164, 1–51.
Dal Sasso, C. & Pinna, G. 1996: Besanosaurus leptorhynchus n. gen. n. sp.,
a new shastasaurid ichthyosaur from the middle Triassic of Besano
(Lombardy, N. Italy). Palaeontologia Lombardica (New Series) 4, 3–23.
Kear, B.P., Boles, W.E. & Smith,
E.T. 2003: Unusual gut contents in a Cretaceous ichthyosaur. Proceedings
of the Royal Society B 270, S206–S208.
Maisch, M.W. 2008: Revision der Gattung Stenopterygius Jaekel, 1904 emend. von Huene, 1922 (Reptilia: Ichthyosauria) aus dem unteren Jura Westeuropas.
Palaeodiversity 1, 227–271.
Maisch, M.W. 2010: Phylogeny, systematics, and origin of the Ichthyosauria – the state of the art.
Palaeodiversity 3, 151–214.
Martin, J.E., Fischer, V., Vincent,
P. & Suan, G. 2012: A longirostrine Temnodontosaurus (Ichthyosauria) with comments on Early Jurassic ichthyosaur niche partitioning and disparity. Palaeontology 55, 995–1005.
Pollard, J.E. 1968: The gastric contents of an ichthyosaur from the Lower Lias of Lyme Regis, Dorset. Palaeontology
11, 376–388.
Zammit, M. & Kear, B.P. 2011:
Healed bite marks on a Cretaceous ichthyosaur. Acta Palaeontologica
Polonica 56, 859–863.
Ichtyosaury v Naturmuseum Senckenberg vo Frankfurte. Foto: M. Hyžný |
Seriál o ichtyosauroch
1. Plazy v znamení rýb
2. Ako žili?
3. Hŕstka krásavcov
Článok o ichtyosauroch v Quarku (február 2016): link.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára