Ichtyosaury mi učarovali už
v skorom detstve. Najprv som ich považoval za akési vodné dinosaury, hoci
s dinosaurami nemali nič spoločné... Po dvoch príspevkoch na rybojašteriu tému prichádza tretí.
Doteraz
bolo opísaných vyše 70 platných rodov ichtyosaurov. Niektoré poznáme z jediného
fragmentárneho exemplára, iné boli opísané na základe mnohých kompletných
kostier. Nižšie uvádzam mojich favoritov.
Mixosaurus (stredný trias)
Mixosaurus bol
malý „primitívny“ ichtyosaurus dosahujúci dĺžku asi 1 m. Známy je z fosílií
zo Švajčiarska a Talianska (Maisch 2010). Chvost zrejme ešte nemal
vyvinutú typickú heterocerkálnu plutvu a zviera možno považovať za
prechodnú formu medzi skoršími „úhorovitými“ formami a neskoršími
ichtyosaurami, ktoré sa viac podobajú na delfíny.
K tomuto
ichtyosaurovi mám zvlášť vrelý vzťah – po ichtyosaurovi išlo o druhý rod,
s ktorým som sa stretol: ilustráciu od Johna Sibbicka v jednej encyklopédii
si dodnes pamätám, rovnako ako ten zvláštny pocit: uau, ichtyosaurus bez
poriadnej chvostovej plutvy! Tých ichtyosaurov bez „poriadnej chvostovej plutvy“
bolo samozrejme viac, Mixosaurus pre
mňa ale bude stále ten „jediný a pravý“!
Prebraté z práce Sander (2000). |
Besanosaurus (stredný trias)
Besanosaura
som dvakrát videl naživo. Teda jeho kompletnú fosíliu. Respektíve jej repliku.
V milánskom múzeu. Bol to zážitok. Veľká bridlicová platňa (teda jej
replika). Celá čierna. Najprv sa zdá, že je to iba akási neusporiadaná zmeť
kostí. Až po dlhšom zapozeraní sa si uvedomíte, že sa dívate na takmer kompletnú
kostru. Navyše s nenarodenými embryami v bruchu!
Besanosaura
opísali z talianskych triasových sedimentov (Dal Sasso & Pinna 1996).
Jeho fosília je pozoruhodne kompletná. Samotná preparácia trvala šesť rokov,
t.j. 16 500 pracovných hodín. Besanosaurus
bol súputníkom mixosaura, s ktorým zdieľal rovnaké prostredie. Zrejme bol
blízkym príbuzným šonisaura (nižšie).
Pri besanosaurovi v Miláne... |
Detail lebky besanosaura. Foto: Matúš Hyžný. |
Besanosaurus (rekonštrukcia) |
Shonisaurus (neskorý trias)
Shonisaurus vyzeral
ako kríženec veľryby a delfína s ohromným telom a dlhou a úzkou
papuľou. Mohol dorastať do neuveriteľných 21 metrov dĺžky a išlo tak
o najväčšieho morského plaza, aký sa kedy našiel (Nicholls & Manabe
2004). Obrovské oči a bezzubosť v dospelosti naznačujú, že vo veľkých
hĺbkach lovil mäkko-telové hlavonožce.
V americkej
Nevade sa na jedinom nálezisku našli kosti pochádzajúce z celkom 37 jedincov.
Jedna z interpretácií je, že išlo o jedince vyvrhnuté na breh.
Niekedy sa to stáva aj dnešným veľrybám. Zvieratá uviaznu na plytčine
a pri odlive ostanú uväznené na suchu. Je fascinujúce predstaviť si
niekoľko desiatok ichtyosaurov veľkých ako dnešný vorvaň, ako uviaznuté na
brehu, sa pri svojej nemotornosti márne snažia dostať naspäť do mora. Nádherný
obraz na túto tému namaľoval Douglas Henderson (link). Nanešťastie bola táto
hypotéza spochybnená a vo svetle novších poznatkov sa zdá, že uhynuté
zvieratá postupne klesali na anoxické dno, kde ich rýchlo pochovával sediment. Nedávno
(v roku 2011) bola prezentovaná oveľa odvážnejšia hypotéza o existencii obrovského
triasového hlavonožca, ktorý svoje ichtyosaurie obete na morské dno pekne naukladal.
Väčšina odbornej verejnosti predstavu „triasového krakena“ bez potrebného
priameho dokladu jeho existencie zamietla.
Prebraté z práce Sander (2000). |
Zápasili (a prehrávali) triasové ichtyosaury s dávnym krakenom? Asi nie... |
Ichthyosaurus a Temnodontosaurus (skorá jura)
Ichthyosaurus bol
prvý opísaný rybojašter. O jeho náleze súrodencami Anningovcami som
stručne písal v prvom príspevku o ichtyosauroch. Tvarom tela sa
podobal na delfína a je to práve tento rod, ktorý máme obvykle na mysli,
keď hovoríme o ichtyosauroch všeobecne. Pred plnými desiatimi rokmi som sa
dostal do domoviny Mary Anningovej, do Lyme Regis. V jednom miestnom múzeu
som obdivoval viacero nádherne zachovaných kostier ichtyosaurov. V londýnskom
múzeu som potom „našiel“ aj historické kusy, ktoré našla Anningová.
Ichthyosaurus bol
dlhý asi 2 m, išlo teda o „drobátko“ v porovnaní s triasovým
šonisaurom. Najväčšie jurské ichtyosaury, ktoré sa svojimi rozmermi mohli so
šonisaurom porovnávať, radíme do rodu Temnodontosaurus.
Anningová v Lyme Regis vykopala aj týchto obrov.
Takto si predstavujem ichtyosaura... Sfarbenie je voľne inšpirované dnešnými delfínmi. |
Stenopterygius (skorá jura)
Stenopterygius je
známy z niekoľkých druhov z výlučne európskych lokalít (Maisch 2008).
Dorastal do dĺžky asi tri metre a vyznačoval sa nádherným hydrodynamickým
tvarom tela. Ichthyosaurus bol síce
opísaný ako prvý, ale bez nálezov z nemeckého Holzmadenu, ktoré sa zaraďujú
najmä do rodu Stenopterygius, by sme toho
o rybojašteroch vedeli výrazne menej. Prakticky všetky tie úžasné nálezy
rodiacich rybojašterích mamičiek a mnohonásobných tehuliek pochádzajú z tejto
lokality. Výborné zachovanie nám takisto veľa povedalo o obryse tela a vďaka
nemu si mohli odborné kapacity už v 19. storočí opraviť mienku o výzore
týchto zvierat. Akvarel Duria Antiquior
ešte zachytáva ichtyosaury ako krokodílom podobné tvory s hadovitým chvostom
a bez chrbtovej plutvy. Nálezy z Holzmadenu však ukazujú úplne
odlišné zviera. Posúďte sami!
Prebraté z prác Maisch (2008) a Sander (2000). |
Ophthalmosaurus
(„očný jašter“) mal v porovnaní k telu najväčšie oči zo všetkých morských
plazov. Oči boli veľké ako grepy a vypĺňali takmer celú lebku. Nepochybne je tento
detsky pôsobiaci znak zodpovedný za všeobecnú obľúbenosť tohto rodu. Veru ani
ja som neodolal pohľadu do jeho krásnych veľkých očí...
Predpokladá
sa, že sa dokázal ponárať až do hĺbky 500 m, pričom dych vedel zadržať na
zhruba 20 minút (link). Od „strejdy z Pelíškov“ by za svoju výdrž pod vodou dostal
peknú kôpku československých korún...
Opísaných
bolo viacero druhov rodu Ophthalmosaurus
z krajín naprieč celou zemeguľou vrátane Anglicka, Francúzska, Ruska, USA
a Argentíny (Maisch 2010).
Prebraté z práce Sander (2000). |
Moja predstava oftalmosaura... |
Literatúra
Dal Sasso, C. & Pinna, G. 1996: Besanosaurus leptorhynchus n. gen. n.
sp., a new shastasaurid ichthyosaur from the middle Triassic of Besano
(Lombardy, N. Italy). Palaeontologia Lombardica (New Series) 4, 3–23.
Maisch, M.W. 2008: Revision der
Gattung Stenopterygius Jaekel, 1904
emend. von Huene, 1922 (Reptilia: Ichthyosauria) aus dem unteren Jura Westeuropas.
Palaeodiversity 1, 227–271.
Maisch, M.W. 2010: Phylogeny,
systematics, and origin of the Ichthyosauria – the state of the art.
Palaeodiversity 3, 151–214.
Nicholls, E.L. & Manabe, M.
2004: Giant ichthyosaurs of the Triassic – a new species of Shonisaurus from the Pardonet Formation
(Norian: Late Triassic) of British Columbia. Journal of Vertebrate Paleontology
24, 838–849.
Sander, P.M. 2000: Ichthyosauria:
their diversity, distribution, and phylogeny. Paläontologische Zeitschrift 74,
1–35.
Seriál o ichtyosauroch
1. Plazy v znamení rýb
2. Ako žili?
3. Hŕstka krásavcov
Článok o ichtyosauroch v Quarku (február 2016): link.
Seriál o ichtyosauroch
1. Plazy v znamení rýb
2. Ako žili?
3. Hŕstka krásavcov
Článok o ichtyosauroch v Quarku (február 2016): link.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára