Týždeň s ichtyosaurami 3: hŕstka krásavcov

Ichtyosaury mi učarovali už v skorom detstve. Najprv som ich považoval za akési vodné dinosaury, hoci s dinosaurami nemali nič spoločné... Po dvoch príspevkoch na rybojašteriu tému prichádza tretí.

Doteraz bolo opísaných vyše 70 platných rodov ichtyosaurov. Niektoré poznáme z jediného fragmentárneho exemplára, iné boli opísané na základe mnohých kompletných kostier. Nižšie uvádzam mojich favoritov.

Mixosaurus (stredný trias)

Mixosaurus bol malý „primitívny“ ichtyosaurus dosahujúci dĺžku asi 1 m. Známy je z fosílií zo Švajčiarska a Talianska (Maisch 2010). Chvost zrejme ešte nemal vyvinutú typickú heterocerkálnu plutvu a zviera možno považovať za prechodnú formu medzi skoršími „úhorovitými“ formami a neskoršími ichtyosaurami, ktoré sa viac podobajú na delfíny.

K tomuto ichtyosaurovi mám zvlášť vrelý vzťah – po ichtyosaurovi išlo o druhý rod, s ktorým som sa stretol: ilustráciu od Johna Sibbicka v jednej encyklopédii si dodnes pamätám, rovnako ako ten zvláštny pocit: uau, ichtyosaurus bez poriadnej chvostovej plutvy! Tých ichtyosaurov bez „poriadnej chvostovej plutvy“ bolo samozrejme viac, Mixosaurus pre mňa ale bude stále ten „jediný a pravý“!

Prebraté z práce Sander (2000).

Besanosaurus (stredný trias)

Besanosaura som dvakrát videl naživo. Teda jeho kompletnú fosíliu. Respektíve jej repliku. V milánskom múzeu. Bol to zážitok. Veľká bridlicová platňa (teda jej replika). Celá čierna. Najprv sa zdá, že je to iba akási neusporiadaná zmeť kostí. Až po dlhšom zapozeraní sa si uvedomíte, že sa dívate na takmer kompletnú kostru. Navyše s nenarodenými embryami v bruchu!

Besanosaura opísali z talianskych triasových sedimentov (Dal Sasso & Pinna 1996). Jeho fosília je pozoruhodne kompletná. Samotná preparácia trvala šesť rokov, t.j. 16 500 pracovných hodín. Besanosaurus bol súputníkom mixosaura, s ktorým zdieľal rovnaké prostredie. Zrejme bol blízkym príbuzným šonisaura (nižšie).

Pri besanosaurovi v Miláne...

Detail lebky besanosaura. Foto: Matúš Hyžný.

Besanosaurus (rekonštrukcia)

Shonisaurus (neskorý trias)

Shonisaurus vyzeral ako kríženec veľryby a delfína s ohromným telom a dlhou a úzkou papuľou. Mohol dorastať do neuveriteľných 21 metrov dĺžky a išlo tak o najväčšieho morského plaza, aký sa kedy našiel (Nicholls & Manabe 2004). Obrovské oči a bezzubosť v dospelosti naznačujú, že vo veľkých hĺbkach lovil mäkko-telové hlavonožce.

V americkej Nevade sa na jedinom nálezisku našli kosti pochádzajúce z celkom 37 jedincov. Jedna z interpretácií je, že išlo o jedince vyvrhnuté na breh. Niekedy sa to stáva aj dnešným veľrybám. Zvieratá uviaznu na plytčine a pri odlive ostanú uväznené na suchu. Je fascinujúce predstaviť si niekoľko desiatok ichtyosaurov veľkých ako dnešný vorvaň, ako uviaznuté na brehu, sa pri svojej nemotornosti márne snažia dostať naspäť do mora. Nádherný obraz na túto tému namaľoval Douglas Henderson (link). Nanešťastie bola táto hypotéza spochybnená a vo svetle novších poznatkov sa zdá, že uhynuté zvieratá postupne klesali na anoxické dno, kde ich rýchlo pochovával sediment. Nedávno (v roku 2011) bola prezentovaná oveľa odvážnejšia hypotéza o existencii obrovského triasového hlavonožca, ktorý svoje ichtyosaurie obete na morské dno pekne naukladal. Väčšina odbornej verejnosti predstavu „triasového krakena“ bez potrebného priameho dokladu jeho existencie zamietla.

Prebraté z práce Sander (2000).

Moja predstava šonisaura.

Zápasili (a prehrávali) triasové ichtyosaury s dávnym krakenom? Asi nie...

Ichthyosaurus a Temnodontosaurus (skorá jura)

Ichthyosaurus bol prvý opísaný rybojašter. O jeho náleze súrodencami Anningovcami som stručne písal v prvom príspevku o ichtyosauroch. Tvarom tela sa podobal na delfína a je to práve tento rod, ktorý máme obvykle na mysli, keď hovoríme o ichtyosauroch všeobecne. Pred plnými desiatimi rokmi som sa dostal do domoviny Mary Anningovej, do Lyme Regis. V jednom miestnom múzeu som obdivoval viacero nádherne zachovaných kostier ichtyosaurov. V londýnskom múzeu som potom „našiel“ aj historické kusy, ktoré našla Anningová.

Ichthyosaurus bol dlhý asi 2 m, išlo teda o „drobátko“ v porovnaní s triasovým šonisaurom. Najväčšie jurské ichtyosaury, ktoré sa svojimi rozmermi mohli so šonisaurom porovnávať, radíme do rodu Temnodontosaurus. Anningová v Lyme Regis vykopala aj týchto obrov.

Takto si predstavujem ichtyosaura... Sfarbenie je voľne inšpirované dnešnými delfínmi.

 

S temnodontosaurom v Londýne...

Stenopterygius (skorá jura)

Stenopterygius je známy z niekoľkých druhov z výlučne európskych lokalít (Maisch 2008). Dorastal do dĺžky asi tri metre a vyznačoval sa nádherným hydrodynamickým tvarom tela. Ichthyosaurus bol síce opísaný ako prvý, ale bez nálezov z nemeckého Holzmadenu, ktoré sa zaraďujú najmä do rodu Stenopterygius, by sme toho o rybojašteroch vedeli výrazne menej. Prakticky všetky tie úžasné nálezy rodiacich rybojašterích mamičiek a mnohonásobných tehuliek pochádzajú z tejto lokality. Výborné zachovanie nám takisto veľa povedalo o obryse tela a vďaka nemu si mohli odborné kapacity už v 19. storočí opraviť mienku o výzore týchto zvierat. Akvarel Duria Antiquior ešte zachytáva ichtyosaury ako krokodílom podobné tvory s hadovitým chvostom a bez chrbtovej plutvy. Nálezy z Holzmadenu však ukazujú úplne odlišné zviera. Posúďte sami!

Prebraté z prác Maisch (2008) a Sander (2000).

Lebka oftalmosaura.

Ophthalmosaurus (stredná-neskorá jura)

Ophthalmosaurus („očný jašter“) mal v porovnaní k telu najväčšie oči zo všetkých morských plazov. Oči boli veľké ako grepy a vypĺňali takmer celú lebku. Nepochybne je tento detsky pôsobiaci znak zodpovedný za všeobecnú obľúbenosť tohto rodu. Veru ani ja som neodolal pohľadu do jeho krásnych veľkých očí...

Predpokladá sa, že sa dokázal ponárať až do hĺbky 500 m, pričom dych vedel zadržať na zhruba 20 minút (link). Od „strejdy z Pelíškov“ by za svoju výdrž pod vodou dostal peknú kôpku československých korún...

Opísaných bolo viacero druhov rodu Ophthalmosaurus z krajín naprieč celou zemeguľou vrátane Anglicka, Francúzska, Ruska, USA a Argentíny (Maisch 2010).

Prebraté z práce Sander (2000).

 

Moja predstava oftalmosaura...

Literatúra

Dal Sasso, C. & Pinna, G. 1996: Besanosaurus leptorhynchus n. gen. n. sp., a new shastasaurid ichthyosaur from the middle Triassic of Besano (Lombardy, N. Italy). Palaeontologia Lombardica (New Series) 4, 3–23.

Maisch, M.W. 2008: Revision der Gattung Stenopterygius Jaekel, 1904 emend. von Huene, 1922 (Reptilia: Ichthyosauria) aus dem unteren Jura Westeuropas. Palaeodiversity 1, 227–271.

Maisch, M.W. 2010: Phylogeny, systematics, and origin of the Ichthyosauria – the state of the art. Palaeodiversity 3, 151–214.

Nicholls, E.L. & Manabe, M. 2004: Giant ichthyosaurs of the Triassic – a new species of Shonisaurus from the Pardonet Formation (Norian: Late Triassic) of British Columbia. Journal of Vertebrate Paleontology 24, 838–849.

Sander, P.M. 2000: Ichthyosauria: their diversity, distribution, and phylogeny. Paläontologische Zeitschrift 74, 1–35.

Seriál o ichtyosauroch
1. Plazy v znamení rýb
2. Ako žili?
3. Hŕstka krásavcov 
Článok o ichtyosauroch v Quarku (február 2016): link.