Nenásytné čajky

Čajky majú povesť pirátov. S fregatami a pomorníkmi sa síce nemôžu porovnávať, stredoeurópsky suchozemec sa však s týmito skutočnými korzármi obvykle nestretne a tak si čajky svojou drzosťou status piráta poľahky udržia. Naposledy ma o tom presvedčilo kŕmenie vodného vtáctva v jednom parku v Normandii.

Už na prvý pohľad bolo zrejmé, kto bude hrať záporáka. Stačí porovnať túto uhladenú rodinku kačíc a samotársku čajku s vypočítavou iskrou v oku. (Naozaj tam bola!)

Kŕmenie prebiehalo štandardne. Suché pečivo sme hádzali do vody a hladné (alebo iba maškrtné) vtáčky si brali, čo im prišlo pod zobák. Kačice sa občas o kus žvanca pobili, v zásade ale boli lenivé a keď sa bolo treba ku chlebu trepať z väčšej diaľky, ani sa neunúvali a nechali ho najbližšiemu operencovi. Čajky zatiaľ hliadkovali ďalej od brehu. Keď sa naskytla príležitosť, vyštartovali z pozície a snažili sa uchmatnúť kus pečiva spod zobákov iných vtákov.

V tomto konkrétnom prípade to čajka nestihla, predbehli ju labute. V iných však boli čajky pozoruhodne úspešné. Keď sme si všimli, akých akrobacií sú schopné pri svojich výpadoch, začali sme zámerne hádzať kusy chleba bližšie k čajkám. Tak vznikli zábery nižšie.

A potom sme začali experimentovať a hádzali sme čajkám zámerne veľké kusy chleba. To, čo by sa kačici do zobáka nezmestilo ani spolovice, to čajky zhltli ako malinu. Ako posledný letel k jednej čajke pomerne objemný kôrkový konček chleba. Čajka sa ho zmocnila a začala obracať v zobáku. Kus chleba sa zdal byť nad jej sily, bol veľký takmer ako jej hlava. Napokon sa jej ho podarilo správne uchopiť a vtrepať do zobáka. Mysleli sme si, že jej uviazne v krku. Nestalo sa. Po krátkej chvíli jej zmizol v pažeráku a už sa začala obzerať do ďalšom súste. Pri tomto pohľade sme si neodpustili poznámku, že nám tá čajka pripomína správanie geopolitických veľmocí...