O mravcoch a ľuďoch

Mravce zobrazené ako de facto ľudia v mravčích kostýmoch.

Pri vnímaní okolitej prírody nás zväzujú naše vlastné antropomorfizmy. Bez nich by sme si zrejme iba málo rozumeli, je však dôležité uvedomiť si, keď s nejakým antropomorfizmom pri opise vonkajšej reality pracujeme. Keď evolučný biológ alebo poučený laik povie „sebecký gén“, je mu jasné, že ide o metaforu a že gén nikdy nebude sebecký v bežnom zmysle slova. Podobne ak použijeme označenie „mravčia kráľovná“, mali by sme vedieť, v akom vzťahu voči ľudským monarchom je status daného tvorčeka.

Nezdá sa vám paradoxné, že mravce Ondřeja Sekoru na čele s Ferdom budovali komunizmus? V prírode totiž majú mravce kráľovnú a obraz mraveniska by teda mohol byť obrazom monarchie. Ale naozaj mravčia kráľovná ovláda svoje robotnice ako svojich poddaných? Nie je kráľovná väzňom sesterstva mravčích robotníc? Nuž, akákoľvek špekulácia v danom kontexte nemá zmysel, pretože operuje s antropomorfizmami. Akékoľvek prirovnanie mravčej kolónie voči štátnemu zriadeniu ľudí ostane vždy iba hrubým prirovnaním.

Ferdo mravec bola ona

Prakticky všetky mravce, ktoré ste kedy videli, boli ony. Bežne máme totiž v hlave predstavu mravca ako neúnavného a usilovného robotníka, hoci v skutočnosti ide o neokrídlenú robotnicu, t.j. sterilnú samičku. Skutočné mravčie samčeky vidieť na povrchu mimo hniezda iba pri rojení, pričom tvarom tela sa od robotníc dosť líšia a veľa ľudí by ich za mravce ani nepokladalo. Obrázky z knižiek Ondřeja Sekoru o Ferdovi mravcovi sú v tomto ohľade zavádzajúce.

Vo Ferdovom mravenisku sa o všetky ťažké práce starajú robotníci oblečení vo fádnej hnedej rovnošate. To len švihák Ferdo je nahý(!) s motýlikom okolo krku. Ženský element samozrejme nechýba: niekto sa predsa musí starať o mravčie bábätká. Kto iný, ak nie mravčie „ženušky“ v uhladených čierno-bielych rovnošatách hotelových upratovačiek z tridsiatych rokov?

Skutočnosť je samozrejme celkom iná. Všetku robotu si v mravenisku odmakajú robotnice vrátane starostlivosti o drobizg. Slovenský názov „mravec“ je mužského rodu a teraz je vám iste zrejmé, aké je to nešťastné. Po slovinsky sa mravec povie „mravlja“ a po poľsky zase „mrówka“. Ide o slová ženského rodu a sú preto mimoriadne trefné!

O kráľovnej matke

Ak sa o všetko v mravenisku starajú robotnice, čo potom robí kráľovná? Odpoveď je veľmi jednoduchá: kladie vajíčka. Po tom, ako mladá rozmnožovania schopná samička podnikne svoj prvý a posledný svadobný let v samčej spoločnosti, uchová si spermie vo svojom tele. Tými potom postupne oplodňuje všetky vajíčka, ktoré v živote nakladie. O prvú znášku sa musí postarať sama, ale hneď, ako sa vyliahnu prvé robotnice, všetky starosti o chod kolónie preberú robotnice.

Mravčia kráľovná je teda matkou celého osadenstva mraveniska. A všetky robotnice sú si navzájom sestrami, z čoho vyplýva, že akékoľvek dve robotnice z rovnakého mraveniska sú si viac príbuzné navzájom ako voči vlastnej matke. To samozrejme nemusí platiť, ak má kolónia viacero kráľovien.

Nie je rodič ako rodič

S príbuzenstvom medzi mravcami je to teda iné ako u ľudí. Z pohľadu vyššie spomínaného „sebeckého génu“ je pre každú robotnicu výhodné pomáhať vlastnej sestre, už nie tak vlastnej matke. Tým sa vraciame k otázke, či je kráľovná neobmedzenou vládkyňou mraveniska riadeného jej „chemickými príkazmi“, alebo je sama nevoľníčkou sesterského spoločenstva. Ide opäť o silné antropomorfizmy a ja nepochybujem, že sa robotnice ani kráľovné povahou svojho spoločenského postavenia netrápia.

V každom prípade sú mraveniská bez otcov. Vo väčšine prípadov otcovia po spárení kapú a novú kolóniu zakladá iba samička, budúca kráľovná. Rozprávka o bratoch mravčekoch od Jozefa Pavloviča teda zavádza: bračekovia Julo a Gusto nemohli mať vo svojom mravčom sídlisku oboch rodičov. A keďže sú obaja samčekovia, malo by ísť o budúcich „kráľov“ čakajúcich na rojenie. Mimochodom, naozaj sú mladé mravčeky menšími vydaniami dospelých mravcov?

Bračekovia mravčekovia... z prvého knižného vydania (vľavo) a z večerníčkového seriálu (vpravo).

O mravčích bábätkách

Ľudské mláďatá sa na rodičov podobajú a teraz nemám na mysli tvar pusinky a farbu vlasov. Všetky poriadne narodené deti majú dve oči, nos, ústa, dve ruky a dve nohy presne tak ako ich rodičia. V tomto ohľade sa mravčie mláďatá na svojich rodičov neponášajú vôbec. Novovyliahnutý mravček je totiž červík. Bez očí a bez nožičiek. Táto drobná larvička rastie a rastie, až sa zakuklí. Až z kukly vylezie hotový mravec. Ten ale ďalej už nerastie. Mláďatá mravcov skrátka nie sú malé mravčeky. Ak teda chcel Jozef Pavlovič zobraziť detstvo skutočných mravcov, mal na to použiť dva biele červíky bez vonkajších rysov. V knižke by tak nebolo dokopy o čom rozprávať. Jozef Pavlovič je vynikajúci rozprávač a jeho zámerom samozrejme nebolo oboznámiť deti so životom mravcov. Písal o starostiach a radostiach normálnych ľudských detí, pričom mravčie reálie sú iba rekvizity. Podobne príbehy Ferda mravca nie sú opismi mravčieho života, ale toho nášho. A to isté platí o Včielke Maji od Waldemara Bonselsa. O včelách sa však rozpíšem zase niekedy nabudúce.

Aj napriek ironickému tónu, ktorým komentujem Sekorove re-interpretácie života mravcov, si jeho dielo veľmi vážim. Na Ferdovi mravcovi som vyrastal a obrázkami mravcov v hnedých rovnošatách som svojho času pokreslil nejeden papier...