Stránky

streda 28. februára 2018

Ako sme ukuchtili nový druh homára...


Objav nového druhu organizmu je zvyčajne otázkou dlhodobého výskumu. Niekedy ide o mesiace, inokedy o roky. Vidieť opis nového druhu publikovaný vo vedeckom časopise je potom už len akási čerešnička na torte. Samotná torta pozostávajúca z cesta dôslednej argumentácie, plnky podrobnej dokumentácie a polevy neutíchajúceho entuziazmu ostáva zvyčajne laikovi skrytá...



V jednej škatuli sa skrával nový druh homára...
Príbeh začína u môjho nedávno zosnulého kolegu Pála Müllera (1935 – 2015). Pál bol jeden z tých, ktorí stáli na začiatku mojej vlastnej vedeckej kariéry. Niekoľko krát som navštívil jeho budapeštiansky byt, kde sa nachádzala jeho osobná zbierka fosílnych desaťnožcov. Všetok jeho už publikovaný materiál bol uložený v Maďarskom prírodovednom múzeu, stovky fosílií však stále čakali na spracovanie. Všetky mali svoje miesto v ručne vyrobených krabiciach označených farebnými kódmi podľa lokality a veku. Strávil som dlhé hodiny prehrabávajúc sa týmito pokladmi. Ešte pred tým, ako nás Pál navždy opustil, stihli sme spolu publikovať niekoľko vedeckých článkov, ktorých základom bol práve materiál z predmetných škatúľ.
Pálovým želaním bolo uložiť všetok jeho fosílny materiál do budapeštianskeho múzea a tak sa po jeho smrti aj stalo. Ešte predtým som však ešte raz pozorne prešiel všetky krabice a dôsledne si omrkol ich obsah. A do oka mi hneď padla pomerne veľká fosília takmer kompletného homára, ktorú Pálovi dal neznámy kolega z geologickej prospekcie. Hneď mi bolo jasné, že ide o niečo nové, fosílne homáre z príslušného veku a oblasti totiž neboli známe. Okamžite som zalarmoval amerického kolegu Dalea Tshudyho, ktorý sa na homáre špecializuje. V tom čase som pôsobil v Prírodovednom múzeu vo Viedni, kde som predmetnú fosíliu predbežne preštudoval. Z mojej viedenskej kancelárie homár letel cez Atlantik v balíku rovno na „pitevný stôl“ Dalea.


Dale nášho fosílneho homára preskúmal. Záver bol jasný: ide o nový druh. Na jeho pomenovaní sme sa zhodli veľmi rýchlo. Fosília dostala názov Homarus hungaricus, teda homár maďarský, odkazujúc pritom na krajinu, z ktorej nález pochádza. Je však nutné dodať, že pokrsteniu našej skameneliny predchádzali dlhé mesiace dôsledných porovnávaní so všetkými dovtedy známymi fosílnymi homármi a samozrejme aj s tými dnešnými. Do nášho tímu sme preto prizvali ďalších kolegov, ktorí nám pomáhali so štúdiom porovnávacieho materiálu a určením veku fosílie. Maďarský homár žil asi pred 25 miliónmi rokov a od jeho blízkych príbuzných, dnes žijúcich druhov, sa líšil okrem iného tvarom klepiet.

Klepetá dnes žijúceho homára.


Homáre majú niekoľko párov klepiet, tie najväčšie sú na prvom páre kráčavých končatín. Jedno z nich má drviacu a to druhé zase krájaciu funkciu. Dá sa to ľahko rozpoznať podľa prítomných zubov na klepetách. Drviacim klepetom homár poľahky rozmliaždi mušle, zatiaľ čo tým krájacím si vie naporciovať mäsko z na dne ležiacej zdochliny ryby. V prípade maďarského homára sme mali k dispozícii iba jedinú nekompletnú fosíliu, ktorej drviace klepeto chýbalo. To krájacie však je výrazne štíhlejšie ako u dnešných homárov. Nanešťastie fosília pochádza z hlbokého vrtu, a tak je iba malá nádej, že v dohľadnom čase objavíme ďalšieho jedinca, ktorý by nám o svojom drviacom klepete povedal viac.

Maďarský homár pod drobnohľadom.

Štúdia o maďarskom homárovi uzrela svetlo sveta už v októbri minulého roku, stále však čaká na zaradenie do príslušného čísla odborného časopisu Journal of Paleontology. Vedecký opis je však plne dostupný a druh Homarus hungaricus oficiálne existuje.


Súvisiace odkazy

Možno ste už aj vy ukuchtili nejakého homára. O nový druh zrejme nešlo a ak áno, už sú dôkazy o jeho existencii dávno fuč...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára