Objav nového druhu organizmu je zvyčajne
otázkou dlhodobého výskumu. Niekedy ide o mesiace, inokedy o roky. Vidieť
opis nového druhu publikovaný vo vedeckom časopise je potom už len
akási čerešnička na torte. Samotná torta pozostávajúca z cesta dôslednej
argumentácie, plnky podrobnej dokumentácie a polevy neutíchajúceho
entuziazmu ostáva zvyčajne laikovi skrytá... |
| V jednej škatuli sa skrýval nový druh homára... |
Príbeh
začína u môjho nedávno zosnulého kolegu Pála Müllera (1935 – 2015). Pál
bol jeden z tých, ktorí stáli na začiatku mojej vlastnej vedeckej kariéry.
Niekoľko krát som navštívil jeho budapeštiansky byt, kde sa nachádzala jeho
osobná zbierka fosílnych desaťnožcov. Všetok jeho už publikovaný materiál bol
uložený v Maďarskom prírodovednom múzeu, stovky fosílií však stále čakali
na spracovanie. Všetky mali svoje miesto v ručne vyrobených krabiciach
označených farebnými kódmi podľa lokality a veku. Strávil som dlhé hodiny
prehrabávajúc sa týmito pokladmi. Ešte pred tým, ako nás Pál navždy opustil,
stihli sme spolu publikovať niekoľko vedeckých článkov, ktorých základom bol
práve materiál z predmetných škatúľ.
Pálovým
želaním bolo uložiť všetok jeho fosílny materiál do budapeštianskeho múzea a tak
sa po jeho smrti aj stalo. Ešte predtým som však ešte raz pozorne prešiel
všetky krabice a dôsledne si omrkol ich obsah. A do oka mi hneď padla
pomerne veľká fosília takmer kompletného homára, ktorú Pálovi dal neznámy
kolega z geologickej prospekcie. Hneď mi bolo jasné, že ide o niečo nové,
fosílne homáre z príslušného veku a oblasti totiž neboli známe.
Okamžite som zalarmoval amerického kolegu Dalea Tshudyho, ktorý sa na homáre
špecializuje. V tom čase som pôsobil v Prírodovednom múzeu vo Viedni, kde
som predmetnú fosíliu predbežne preštudoval. Z mojej viedenskej kancelárie
homár letel cez Atlantik v balíku rovno na „pitevný stôl“ Dalea.
 |
Dale
nášho fosílneho homára preskúmal. Záver bol jasný: ide o nový druh. Na
jeho pomenovaní sme sa zhodli veľmi rýchlo. Fosília dostala názov Homarus hungaricus, teda homár maďarský,
odkazujúc pritom na krajinu, z ktorej nález pochádza. Je však nutné dodať,
že pokrsteniu našej skameneliny predchádzali dlhé mesiace dôsledných
porovnávaní so všetkými dovtedy známymi fosílnymi homármi a samozrejme aj
s tými dnešnými. Do nášho tímu sme preto prizvali ďalších kolegov, ktorí
nám pomáhali so štúdiom porovnávacieho materiálu a určením veku fosílie. Maďarský
homár žil asi pred 25 miliónmi rokov a od jeho blízkych príbuzných, dnes žijúcich
druhov, sa líšil okrem iného tvarom klepiet.
 |
| Klepetá dnes žijúceho homára. |
Homáre majú niekoľko párov klepiet, tie najväčšie sú na prvom páre kráčavých končatín. Jedno z nich má drviacu a to druhé zase krájaciu funkciu. Dá sa to ľahko rozpoznať podľa prítomných zubov na klepetách. Drviacim klepetom homár poľahky rozmliaždi mušle, zatiaľ čo tým krájacím si vie naporciovať mäsko z na dne ležiacej zdochliny ryby. V prípade maďarského homára sme mali k dispozícii iba jedinú nekompletnú fosíliu, ktorej drviace klepeto chýbalo. To krájacie však je výrazne štíhlejšie ako u dnešných homárov. Nanešťastie fosília pochádza z hlbokého vrtu, a tak je iba malá nádej, že v dohľadnom čase objavíme ďalšieho jedinca, ktorý by nám o svojom drviacom klepete povedal viac.
 |
| Maďarský homár pod drobnohľadom. |
Štúdia
o maďarskom homárovi uzrela svetlo sveta už v októbri minulého roku,
stále však čaká na zaradenie do príslušného čísla odborného časopisu Journal of Paleontology. Vedecký opis je
však plne dostupný a druh Homarus
hungaricus oficiálne existuje.
Súvisiace odkazy
 |
| Možno ste už aj vy ukuchtili nejakého homára. O nový druh zrejme nešlo a ak áno, už sú dôkazy o jeho existencii dávno fuč... |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára