Prírodovedné múzeá Európy - 1. časť: Miláno (Taliansko)

Milujem múzeá, najmä tie prírodovedné. Nech už navštívim akékoľvek mesto, vždy sa snažím navštíviť miestne múzeum (pokiaľ to dovoľuje môj čas). Z historického hľadiska sú múzeá pre širokú verejnosť (na rozdiel od napr. súkromných zbierok) pomerne mladou záležitosťou, ktorej tradícia v zásade nesiaha do minulosti hlbšie ako dvesto rokov. A pritom väčšina z nich dýcha ohromujúcou starobou, čiastočne kvôli veku vystavovaných exponátov. Zvlášť viditeľné je to v prírodovedných múzeách a najmä v paleontologických oddeleniach venovaných fosílnym zvyškom neraz starých stovky miliónov rokov.


Na tomto mieste nebudem básniť o nádhere múzeí, ktoré som navštívil, to už urobili iní. (V tomto ohľade netradičným a čitateľsky mimoriadne príťažlivým spôsobom tak urobil napríklad Stephen Jay Gould (1941-2002) v súbore piatich esejí pod spoločným názvom Sláva muzeí v rámci svojej knihy esejí Dinosauři v kupce sena.)

Slávna Marella splendens z burgesských bridlíc.

Pri príležitosti sympózia venovaného fosílnym desaťnožcom som v roku 2007 mal možnosť navštíviť prírodovedné múzeum v Miláne – Museo Civico diStoria Naturale di Milano. Na prvý pohľad ide o pomerne malú budovu uprostred veľkého parku. Keď som vchádzal do budovy, mal som v hlave predstavu skromnej regionálnej inštitúcie. Vtedy som si ešte naplno neuvedomoval kultúrno-historické postavenie Milána a dlhú geologicko-paleontologickú tradíciu v krajine, ako aj fakt, že Miláno je dnes druhým najväčším mestom Talianska a jeho hlavným ekonomickým centrom. V rámci programu sme ako účastníci sympózia mali dostatok voľného času na bližšie „preskúmanie“ nielen stálych expozícií ale aj depozitárov. Držať „naživo“ v rukách fosílie z burgesských bridlíc, či si poťažkať „skutočné“ Tullimonstrum gregarium (ešte o ňom na blogu bude reč) bolo vzrušujúce. Ten pravý šok v pozitívnom zmysle som však zažil až pri prehliadke diorám zobrazujúcich rôzne živočíchy vo svojich biotopoch. Naaranžované vypchaniny v niečom, čo má pripomínať prirodzené prostredie daného druhu, je položka, ktorú si takpovediac z povinnosti musí dovoliť každé prírodovedné múzeum. Ale iba zriedka sa stane, že inak zasmušilé vypchaté zvieratá na vás pôsobia živým a dynamickým dojmom a prostredie, do ktorého sú zasadené na pomýlenie kopíruje to, čo možno vidieť v prírode. Asi bude ťažké iba prostredníctvom fotografií presvedčiť vás o mojich slovách, napriek tomu sa o to pokúsim...

Levy nad svojou korisťou - zdá sa, že tá ešte stále dýcha...

Nie, nejde o fotku zo zasneženej Sibíri...

Amazonka... Všimnite si veľkú rybu vyskakujúcu z vody. Vodná hladina vrátane čerín a špliechancov sa zdala byť zo skla...

Africká bažina s hrochom... Všimnite si drobné vážky vyznačené šípkami. Do diorámy boli naaranžované pomocou tenkého drôtu - sotva sa dal postrehnúť...

Slon africký v celej svojej kráse...

...a jeho bratranec z Ázie spolu s nosorožcom indickým.

Súboj narvalov a mrož. Je ťažké uveriť, že voda, v ktorej súboj prebieha, je v skutočnosti úplne nehybná...

Tuleň sloní

Asi najdynamickejšia dioráma celého múzea. Lososy vyskakujúce z vody priamo do papule medveďa...

Africká savana... Všminite si sčerenú hladinu vody a motýle naaranžované pri mláke.

Mangrovy Bornea (Kalimantanu). Tá šikovná rybička je striekač lapavý loviaci hmyz priamo spod hladiny...

Páv korunkatý... Jeho nádhernému chvostu som neodolal a to ho ani nemal rozprestretý...

Milánske múzeum, to samozrejme nie sú iba diorámy. V expozícii sa nachádza zo všetkého kúsok. Z tých spektakulárnejších záležitostí treba na prvom mieste spomenúť dinosaury. Nachádzajú sa tu totiž dva naozaj zaujímavé kúsky. Jednak fragment hornej čeľuste spinosaura pochádzajúci z najväčšieho známeho jedinca daného druhu, pričom zároveň ide o jedného z najväčších (ak nie najväčšieho) dravých dinosaurov vôbec. A ďalej tu majú fosíliu drobného dinosaura druhu Scipionyx samniticus. Išlo o veľmi mladého jedinca, ktorého kostra, i keď nekompletná, sa zachovala v úžasných detajloch. Zvieratko sa právom stalo doslova celebritou, o čom svedčia stovky popísaných strán v renomovaných periodikách, populárnych knihách, dennej tlači či bulvári.

Expozícia dinosaurov v milánskom múzeu.

Horná čeľusť druhu Spinosaurus aegyptiacus - jedného z najväčších známych dravých dinosaurov. Rekonštrukcia: Dmitrij Bogdanov (Wikimedia Commons).

Slávny Scipionyx samniticus je drobec.

Scipionyx tak, ako mohol vyzerať počas života.

Scipionyx ako mediálna superhviezda...

A na záver ešte z milánskeho múzea predstavím dve pikošky. Kostry slonieho páru druhu Palaeoloxodon falconeri a vypchatú zebru kvagu. Palaeloxodon falconeri predstavuje jedného z ostrovných slonov, ktorý počas neskorého pleistocénu obýval Sicíliu a Maltu. V porovnaní s ostatnými slonmi išlo o miniatúrne zviera - v kohútiku dosahovalo iba 90 cm a ide tak o krásny príklad trpasličieho vzrastu ostrovných druhov veľkých cicavcov. Ťažko povedať, prečo napokon vyhynul, každopádne sa tak stalo pred príchodom človeka do oblasti. Naproti tomu zebra kvaga ešte na začiatku 19. storočia žila vo veľkých stádach v južnej Afrike. Európski prisťahovalci (najmä z Holandska) ju v krátkom čase vystrieľali. V roku 1878 bol vo voľnej prírode zabitý posledný kus a v roku 1883 uhynula posledná kvaga chovaná v zajatí. Na svete existuje iba 23 vypchatých exemplárov tohto zvieraťa. Jeden z nich je ako memento vystavený v milánskom múzeu.

Kostry slonieho páru druhu Palaeoloxodon falconeri. Tento slon dosahoval výšku labute.

Zebra kvaga - pričinením človeka vyhynula v roku 1883.