Démonopitek – najväčší ľudský parazit

Nie je to tak dávno, keď bol v rovníkovej Afrike objavený nový druh veľkého ľudoopa. Na prvý pohľad pripomína človeka (Homo sapiens), spôsobom života sa však od nás výrazne odlišuje. Ide o jediného známeho cicavca praktikujúceho tzv. hniezdny parazitizmus. Navyše je bezkonkurenčne najväčším ľudským parazitom a je iróniou, že sme ho objavili iba koncom minulého storočia. Toto je príspevok venovaný tomuto pozoruhodnému tvoru. Zoznámte sa: Daemonopithecus negrisugus.

Hniezdny parazitizmus je pozoruhodný fenomén vyskytujúci sa predovšetkým u vtákov, kde sa vyvinul niekoľkokrát nezávisle na sebe. Asi najznámejší príklad hniezdneho parazitizmu je stará známa kukučka (Cuculus canorus). Namiesto toho, aby si robila hniezdo, znáša vajcia do cudzieho. Vajce kukučky pritom býva o poznanie väčšie ako vajíčka hostiteľského druhu, čo má za následok pomerne bizarnú situáciu, keď rodič kŕmi niekoľkonásobne väčšieho domnelého potomka. Existujú však aj druhy vtákov, ktoré sú schopné napodobniť vajcia a dokonca aj mláďatá hostiteľského druhu, takže malý votrelček ostáva neodhalený. Kukučka sa ničím takým netrápi, keďže jej vajíčkam stačí kratší čas zahrievania potrebný na vyliahnutie malej kukučky, ktorá po tom, ako sa z vaječnej škrupiny dostane von, vytlačí ostatné vajíčka, prípadne už narodených „súrodencov“ z hniezda. To je teda v skratke hniezdny parazitizmus u vtákov. U cicavcov však tento fenomén nebol donedávna známy.

Kukučka a jej životná stratégia (zdroje obrázkov: vpravo - Anderson et al. 2009; vľavo - Wikimedia Commons: P. H. Olsen).

Ľudia trpia mnohými parazitmi, z ktorých drvivá väčšina patrí medzi mikroorganizmy alebo rôzne druhy „červov“, ako sú pásomnice, motolice alebo hlísty. Okrem týchto endoparazitov (vnútorných) sa na človeka „občas“ zavesia aj ektoparazity (vonkajšie), ako sú klieštie, svrabovce alebo vši – tieto (ne)milé zvieratká patria medzi článkonožce. Všetky vyššie spomenuté tvory možno jednoznačne klasifikovať ako typické parazity, teda organizmy, ktoré svojmu hostiteľovi škodia. Okrem toho poznáme aj tvory, ktoré nám v zásade neublížia, ale z nejakého dôvodu nás potrebujú, napríklad rôzne roztoče živiace sa odlupujúcimi sa čiastočkami našej kože. A potom sú tu symbionty, s ktorými spolunažívame „v mieri“, pričom bez niektorých z nich by sme vlastne ani neboli samými sebou – v tomto ohľade mám na mysli napríklad mikroorganizmy súborne označované ako črevná mikroflóra. Po jej poškodení sa telo dostáva do vážnych problémov.

Hniezdny parazitizmus, tak ako sme ho opísali vyššie, však donedávna u človeka nebol známy. Na prvý pohľad si je ťažké predstaviť analógiu vzťahu medzi rastúcou kukučkou a jej adoptívnymi rodičmi u živorodých cicavcov, navyše u primátov, medzi ktoré patrí aj človek. A predsa sa iba pomerne nedávno (r. 1997) podaril dr. Jeffersonovi Steinovi zo Zoologického inštitútu univerzity v Berkeley v tomto ohľade epochálny objav.

Mláďa parazitického primáta druhu Daemonopithecus negrisugus hýčkané "adoptívnym" rodičom. Pri vhodnom stlačení tváre dochádza u démonopiteka k čiastočnému obnaženiu ostrých zubov. Zdroj: Stein (1997a).

Stein v sérii niekoľkých odborných článkov (Stein 1997a, b) opísal nový druh primáta pod názvom Daemonopithecus negrisugus, pochádzajúceho z rovníkovej Afriky, kde tento druh parazituje na ľuďoch – ide o jediný prípad hniezdneho parazitizmu u cicavcov.

Démonopitek si vyhliadne matku s novorodencom. Tá sa v istých kmeňoch, na ktoré sa tento parazitický druh špecializuje, po pôrode utiahne do osamelej chatrče. V nestráženom nočnom okamihu démonopitek zabije novorodenca a sám sa nainštaluje do kolísky. Dospelý démonopitek vyzerá ako batoľa s čiernou farbou pleti, ibaže je výrazne krajší ako bežné černošské batoľatá v tých aspektoch, ktoré sa všeobecne považujú za detsky krásne: teda veľké oči, bacuľaté líčka, sladučký úsmev. Okrem toho sa démonopitek správa tak, ako by sa správalo „dobré“ dieťa, takže plače menej (ale zato srdcervúcejšie) a zdá sa poslušnejší. Matky kmeňov rovníkovej Afriky si po čase zámenu síce uvedomia, ale v dôsledku svojich protonáboženských predstáv ako aj zo strachu pred hnevom lesných duchov si démonopiteka vydržiavajú a starajú sa oň. U tohto hniezdneho parazita teda v evolúcii došlo k napodobeniu hostiteľského druhu vo vonkajšom vzhľade tak, ako je to u viacerých druhov vtákov (príklad). Ostré zuby, ktorými démonopitek zabije dieťa hostiteľky, má schované v trvalo zdurených ďasnách, čím navonok simuluje kojeneckú bezzubosť.

Typický démonopitek v stave nepozornosti, keď špičky ostrých zubov zo zdurených ďasien trčia von a prezrádzajú jeho identitu. Zdroj: Stein (1997b).

Predpokladá sa, že najbližší príbuzný démonopiteka je gibon, druh primáta, ktorý v súčasnosti žije v Ázii. Je otázkou, kedy sa evolučná línia démonopiteka vyčlenila a či pôvodne jej zástupcovia parazitovali na predchodcoch človeka moderného typu, teda druhoch Homo habilis alebo Homo erectus. V tomto ohľade je potrebný ďalší výskum.

V našich zemepisných šírkach sa o ňom pomerne podrobne rozpísal biológ Stanislav Komárek – state v češtine sú voľne dostupné tu, tu a tu. Vrelo odporúčam ich pozorné prečítanie!

Ďalšie čítanie

Komárek, S. 2008: Démonopitékové (1/3). Zprávy České parazitologické společnosti, 16(1), 25-27.

Komárek, S. 2008: Démonopitékové (2/3). Zprávy České parazitologické společnosti, 16(2), 18-20.

Komárek, S. 2009: Démonopitékové (3/3). Zprávy České parazitologické společnosti, 17(1), 24-25.

Stein, J. 1997a: Daemonopithecus negrisugus – a new parasitic primate species from Zaire. Nature 389: 1007-1011. 
Stein, J. 1997b:  Daemonopithecus and evolution of its parasitic behavior. American Journal of Primatology 42: 340-358.