Ako som (ne)určoval motýle

Attacus atlas - najväčšia mora sveta

Toto leto som sa opäť dostal do Londýna. A opäť som navštívil výstavu Sensational butterflies, ktorá už po siedmy krát ponúkla návštevníkom nevšedný zážitok v poletujúcej záplave tropických motýľov. Vnútro klimatizovaného stanu s vysokou vlhkosťou vzduchu ma prinútilo okamžite zo seba zhodiť jesenné oblečenie – bol trinásty september, posledný deň výstavy.

Húsenica svojím sfarbením aj tvarom tela pripomína vtáčí trus.

Po zapnutí fotoaparátu sa šošovka ihneď zahmlila. Hodnú chvíľu trvalo, kým som mohol zaostriť na nejakého z krehkých krásavcov naokolo. Po vysadených rastlinkách sa presúvali húsenice rôznych tvarov, viaceré z nich pripomínali vtáčí trus. Týmto spôsobom sa húsenice niektorých druhov motýľov snažia schovať pred predátormi.

Keď sa húsenica poriadne napapká a následne sa zakuklí, zamestnanci múzea ju premiestnia do presklenej vitríny, kde sa z kukly vyderie na svetla sveta motýľ priamo pred zrakmi návštevníkov. Počas mojich dvoch návštev sa však nechcelo žiadnej kukle otvoriť (alebo som bol iba málo trpezlivý).

Kukly čakajúce na veľkú chvíľu...

Po asi hodinke intenzívneho pozorovania, fotografovania a rozhovoru so zamestnancom výstavy som sa z tropického mini-raja opäť vynoril do chladného jesenného Londýna. Ešte predtým som si ale nafotil sprievodcu motýľov, ktoré návštevník v stane mohol vidieť. Môj zámer bol všetkých nafotených protagonistov výstavy si pekne určiť. Tu musím podotknúť, že som sa motýľom nikdy profesionálne ani amatérsky nevenoval, takže som vtedy ešte netušil, do čoho idem.

Roztriedené fotografie som najprv začal porovnávať s obrázkami v sprievodcovi. Hneď vysvitlo, že to nebude také jednoduché. Nie všetky motýle, ktoré som zvečnil na mojej SD-karte, mali naširoko roztvorené krídla a v niekoľkých prípadoch sa mi podarilo zachytiť iba spodnú stranu krídel. Na druhové určenie to nestačilo. Čoskoro vysvitlo, že som odfotil aj motýle, ktoré sa v sprievodcovi nenachádzali a o ďalšiu polhodinku som už browsoval internetom a podľa rôznych indícií som ako-tak určil aspoň niekoľko mojich úlovkov. Napokon som to vzdal. Miera variability u niektorých druhov je dostatočne vysoká na to, aby nepoučeného laika dočista zmiatla a u iných je zase aj malý detail na kresbe krídla rozhodujúci na zaradenie do iného druhu.

Výsledky môjho (ne)určovania sú nižšie. Ak má niekto s tropickými motýľmi viac skúseností a pomôže s preurčením, budem veľmi rád!

Parthenos sylvia var. philippensis z čeľade Nymphalidae. Vyskytuje sa v lesoch južnej a juhovýchodnej Ázie.

Parthenos sylvia var. lilacinus z čeľade Nymphalidae.

Motýle rodu Caligo sa vyskytujú v Strednej a Južnej Amerike. Typické sú veľké očné škvrny na spodnej strane zadných krídel.

Určiť motýle rodu Caligo do druhu nie je také jednoduché. Tento by mohol patriť druhu Caligo memnon.

Motýle rodu Heliconius z Nového sveta sa medzi sebou často krížia, ide preto o vynikajúci model pri štúdiu vzniku nových druhov. Na obrázku je druh Heliconius melpomene.

Heliconius melpomene vytvára viacero farebných variet, alebo ak chcete poddruhov.

Idea leuconoe z čeľade Danaidae obýva Juhovýchodnú Áziu. Jeden z mála motýľov, s určením ktorých nebol až taký problém.

Morpho peleides zo Strednej a Južnej Ameriky má nádherne modro-sfarbené vrchné strany krídel. Tie sa mi vyfotografovať nepodarilo.

Húsenice mory druhu Attacus atlas sú veľké a mäsité. Sú to doslova žracie stroje, ktorých úlohou je čo najrýchlejšie narásť na potrebnú veľkosť.

Kukly druhu Attacus atlas - niektoré sú už prázdne.

Attacus atlas je obrovská mora z Juhovýchodnej Ázie, ktorej rozpätie krídel môže dosahovať až 25 cm.

Dospelec mory Attacus atlas nemá ústne ústroje, všetku energiu čerpá zo zásob, ktoré vytvorila húsenica. Nežije viac ako týždeň, počas ktorého si hľadá partnera na párenie.

Pachliopta kotzebuea z Juhovýchodnej Ázie má červeno-sfarbený zadoček.

Myscelia ethusa z čeľade Nymphalidae obýva trópy a subtrópy Nového sveta.