Zdroj: link. |
V období
renesancie a baroka boli v móde tzv. „Kunst- und Wunderkammern“.
Prírodniny boli zbierané za účelom vystavenia v týchto kabinetoch kuriozít
a nezriedka ich zakladali členovia aristokratických rodín. Nie inak to
bolo aj v prípade najstarších zbierok Prírodovedného múzea vo Viedni,
ktoré pochádzajú zo 16. storočia a boli zhromaždené arcivojvodom
Ferdinandom Tyrolským (1529 – 1595). Samotné múzeum založil v roku 1748
manžel Márie Terézie Franz Stephan von Lothringen. Neskôr na príkaz cisára
Františka Jozefa I. (1830 – 1916) boli navrhnuté a postavené dve zrkadlovo
(takmer) totožné budovy: Kunsthistorisches Museum a Naturhistorisches
Museum. Za ich návrhom stoja architekti Gottfried Semper (1803 – 1879)
a Carl Hasenauer (1833 – 1894). Stavba prírodovedného múzea trvala desať
rokov (1871 – 1881) a 10. augusta 1889 ho otvoril sám cisár. Odvtedy slúži
svojmu účelu a slúži mu dobre. V jeho
zbierkach sa nachádza viac ako 20 miliónov položiek a každý rok pribúdajú
ďalšie.
Posledné
dva roky som mal tú česť pracovať v Geologicko-paleontologickom oddelení
a počas riešenia môjho výskumného projektu som neraz potreboval pauzu.
Vtedy som po schodoch vystúpal o poschodie vyššie a na hodinku som sa
prešiel výstavnými sálami. Viedenské Naturhistorisches Museum ponúka ohromné
množstvo vystavených prírodnín všetkých typov od minerálov a hornín cez
fosílie až po zoologické zbierky. Pre potreby blogu sa v tomto príspevku
zameriam na stručný prehľad toho (subjektívne) najzaujímavejšieho z paleontologických
a zoologických sál.
Prekambrické
a kambrické fosílie z Ediakary, burgesských bridlíc alebo čínskeho
Chengjiangu patria vždy medzi atraktívne exponáty, ktoré síce širokú verejnosť nepritiahnu,
poučený laik sa však pri nich nemôže nezastaviť. Okrem nich Viedeň ponúka aj
vydarené modely týchto potvor, aj keď dnes sú už tieto rekonštrukcie zastarané.
Nádherná
dioráma silúrskeho mora (asi pred 430 mil. r.) je zasadená priamo do
starožitnej vitríny. Kraľuje jej paleozoický klepietkavec Eurypterus zo skupiny Eurypterida. (O eurypteridoch som sa zmienil
tu a tu.)
Trilobity
nesmú chýbať v žiadnom poriadnom prírodovednom múzeu. Aké bolo moje
sklamanie, keď som ich v tom londýnskom našiel iba zopár. Vo viedenskom však
nechýbajú.
Oddeleniu
paleozoika (alebo ak chcete prvohôr) dominuje replika fosílie lebečných kostí
a panciera devónskeho (pred 380 – 360 mil. r.) mega-predátora rodu Dunkleosteus. Moja šesťročná dcéra sa
pri nej nikdy nezabudne pristaviť.
Dobytie
súše symbolizuje model ichtyostegy „vyliezajúcej“ z jednej z vitrín
(vľavo). (O kolonizácii pevniny som písal tu.) Karbónsky (asi pred 320.
mil. r.) les tvorený stromovitými papraďami, prasličkami a plavúňmi
oživujú modely pravekých vážok. Donedávna bola za najväčšiu z nich
považovaná Meganeura. Nedávno však
bola zosadená z trónu kolegyňou z rodu Meganeuropsis (z obdobia permu). A keď už sme pri karbónskom
lese, kliknite si len tak zo zaujímavosti tu.
Pevninu
počas permu a skorého triasu (pred 300 – 250 mil. r.) obývali aj plazy so
zhrubnutými kosťami a masívnymi lebkami. Prečo sa tento trend
u plazov vyskytoval predovšetkým počas permo-triasového obdobia?
V
sále venovanej mezozoiku (druhohorám) nájdete aj lebku ceratopsida (rohatého
dinosaura, vľavo) a repliku prednej končatiny akéhosi brachiosauridného
sauropoda (to sú tie dlhokrké a dlhochvosté ťažkotonážne dinoše, vpravo).
Počas
mezozoika sa do vzduchu pomocou aktívneho letu dostali hneď dve skupiny
stavovcov. Išlo o pterosaury a vtáky (t.j. dinosaury). K tej prvej
patril napríklad Ornithocheirus bunzeli starý
80 mil. r. (jediný známy pterosaurus z územia Rakúska; vľavo), k tej
druhej rod Confuciusornis sanctus s dokonale zachovaným perím
(vpravo). Treba podotknúť, že v prípade 60 cm dlhého jedinca rodu Confuciusornis ide o originál
z čínskeho Liaoningu (125 mil. r.). Nie každé múzeum vlastní takýto kus.
V tomto prípade bola fosília pôvodne takmer úplne zakrytá sedimentom.
Preparátor na nej pracoval asi 500 hodín, čo je viac ako tri mesiace pracovného
času.
Medzi
vrcholovými predátormi druhohorných morí by sme našli ichtyosaury (vľavo),
plesiosaury (Dolichorhynchops vpravo-vľavo;
originál kostra z amerického Kansasu, 88 mil. r.) a mosasaury (Platecarpus ictericus, originál z Kansasu,
vpravo-vpravo). Vo Viedni si môžete pozrieť aj jednu z najúplnejších
a najväčších fosílnych kostier korytnačky na svete. Ide o zástupcu rodu Archelon z neskorej kriedy (pred 74
mil. r.) Južnej Dakoty.
Dinosaury
kládli vajcia a jedna z vitrín sa venuje rozmanitosti v ich
tvare a veľkosti. Nechýba zmontovaná kostra rodu Protoceratops (vľavo), jedného z mála dinosaurov, ktorého
poznáme z kostier všetkých rastových štádií. Scéna vľavo zachytáva
dinosaurie bábätko tesne predtým, ako nedobrovoľne preskúma vnútro tráviaceho
traktu hada druhu Sanajeh indicus.
Rekonštrukcia je založená na náleze fosílie tohto hada ovíjajúceho vajce
a fosílii práve vyliahnutého sauropoda v jeho tesnej blízkosti.
Sála
dinosaurov je asi najnavštevovanejším priestorom múzea. Nečudo. Aj keď sa
množstvom vystavených dinosaurov nemôže porovnávať s Londýnom či
Frankfurtom, inštalácia je mimoriadne atraktívna. Zahŕňa repliky kostier
diplodoka, iguanodona a alosaura ako aj lebky triceratopsa
a tyranosaura. Impozantným dojmom pôsobí rekonštrukcia pteranodona
v životnej veľkosti (to veľké lietajúce čudo na fotografii vľavo)
s rozpätím krídel 7 metrov. Tento obor mal duté kosti a zrejme vážil
menej ako 40 kg. Dospelého človeka by teda neuniesol, ako sa nám to snaží
vsugerovať Jurský svet (2015); odkazy
tu a tu.
Dinosaury
úplne nevyhynuli. Jedna ich vývojová línia žije dodnes, totiž vtáky (o tejto
problematike som písal tu a tu). Vo Viedni si môžete pozrieť rekonštrukcie
archeopteryxa a deinonycha (Deinonychus
antirrhopus) v životnej veľkosti. Mimochodom tak nejako mali vyzerať
raptory z Jurského sveta (2015),
ak by sa tvorcovia filmu chceli držať dnešného stavu poznania (viac o tom tu).
Najväčšou
atrakciou sály dinosaurov je nepochybne robotický model mladého alosaura
(vľavo; vpravo replika jeho kostry). Pohybová sekvencia sa strieda
s niekoľko minútovými intervalmi, keď sa model nehýbe. Návštevníka teda
náhly pohyb realistického modelu môže trochu vyľakať...
Rakúsko
nie je dinosauria veľmoc, svojho dinosaura však má. Je ním Struthiosaurus austriacus z lokality pri obci Muthmannsdorf.
Išlo o stredne veľkého pomerne ľahko stavaného nodosauridného ankylosaura.
Prvýkrát bol opísaný Bunzelom v roku 1871.
Niektoré
amonity dorastali do ohromných rozmerov. Neskorokriedová Parapuzosia seppenradensis (85 mil. r.) zo štajerského Gosau má
priemer schránky vyše metra. Našli sa však aj jedince trikrát také veľké (pozri
tu).
Viedenské
múzeum bolo navrhnuté a postavené za účelom vystavovania prírodnín
a zodpovedá tomu aj výzdoba na stenách a strope. Niektoré plastiky
s druhohornou tematikou sú obzvlášť pôsobivé.
Po
vyhynutí nevtáčích dinosaurov (pozri tu) došlo na Zemi k nebývalému
rozvoju cicavcov. Z tých zaujímavejších ponúka viedenské múzeum takmer
úplnú kostru deinotéria druhu Prodeinotherium bavaricum z českých Františkových Lázní (Franzensbad), starú 16,5 mil.
r. Kosti tejto kostry sa tam našli v roku 1884. Vlastník ich daroval
múzeu. O deinotériách sa môžete viac dočítať tu a tu.
Na
obrázku v strede je replika kostry „prakoníka“ Eurohippus parvulus messelensis
zo slávneho Messelu pri Darmstadte a jeho rekonštrukcia. Zviera
bolo pôvodne opísané ako rod Propalaeotherium.
Žilo pred asi 50 miliónmi rokov a v kohútiku dosahovalo výšku 30-35 cm.
Predné končatiny mali po štyri prsty, zadné iba po tri.
Tri
kostry vpravo patrili jaskynným medveďom. Tá najväčšie je z dospelého
zvieraťa, nasleduje sedem-mesačné medvieďa a najmenšia kostrička patrí
novorodencovi.
Nielen
cicavce ale aj vtáky (t.j. vtáčie dinosaury) prežívajú za posledných 50
miliónov rokov ohromný rozvoj. Jedna evolučná línia dokonca viedla ku vzniku
obrích dravých foriem. Taký bol aj Andalgalornis,
ktorý žil pred 10 – 2 miliónmi rokov v Južnej Amerike a vo svojom
ekosystéme bol vrcholovým predátorom.
V antropologickom
oddelení návštevník nájde modely našich vzdialených príbuzných. Vľavo je pár
rodu Australopithecus, ktorý zanechal
stopy z Laetoli. Šikovná expozícia dovoľuje kráčať s týmto párom
aspoň virtuálne. Vpravo je Homo erectus
na love rýb.
Bližšie
k modernému človeku sú v našom rodokmeni neandertálci
a kromaňonci. Zatiaľ čo neandertálec sa dnes považuje za samostatný druh Homo neanderthalensis,
kromaňonský človek je zástupcom nášho vlastného druhu Homo sapiens.
Iba
hŕstka múzeí vlastní kompletného kraka rodu Architeuthis.
Viedenské múzeum má v expozícii aspoň jeho maľbu v životnej veľkosti.
V jednej z vitrín sa však vcelku nenápadne schováva jedno
z odseknutých ramien tohto najväčšieho bezstavovca na svete.
Oddelenie
článkonožcov patrí medzi moje obľúbené. Zaujmú nielen modely vybraných
zástupcov v životnej veľkosti, ako je mucha, roháč či blcha. Jednotlivé
vitríny ponúkajú takmer vyčerpávajúci prehľad zástupcov článkonožcov od
pavúkovcov cez kôrovce až po rozmanitý hmyz.
V tejto
časti múzea sú obzvlášť vydarené diorámy. Jedna z nich znázorňuje breh
Amazonky s desiatkami pijúcich motýľov. Nemôže chýbať najväčší krab sveta
druhu Macrocheira kaempferi.
Vľavo:
roj sťahovavých sarančí. Stred: model včelieho úľa. Vpravo: model termitiska
v životnej veľkosti.
Sále
venovanej drsnokožcom kraľuje veľká vitrína s množstvom druhov žralokov.
Celá miestnosť je v prítmí, pričom si jednotlivé exponáty môžete osvietiť
pomocou gombíkov. Mňa zaujali rostrá piliarov (vľavo) a čeľuste rôznych
druhov žralokov (vpravo). Všimnite si žraloka kladivohlavého hneď naľavo!
Lebka
človeka sa zdá byť jednoliatym kusom kosti, v skutočnosti však ide
o konglomerát desiatok kostí. U nás sú spojené do pevného celku,
u rýb však je hlava pružnou zmesou jednotlivých kostičiek.
Obrázok
vpravo je zo sály s hadmi. Na stenách sú krásne vypreparované kostry
hadov. Pri pohľade na ne si vždy spomeniem na moju učiteľku z prvého
stupňa základnej školy, ktorá na hodine prvouky zahlásila, že hady kosti
nemajú. Oponoval som a na nasledujúcu hodinu som svoj názor podporil
názorným obrázkom z encyklopédie. Vcelku ma pobavilo ale aj zarmútilo
zároveň, keď nedávno synovci môjho kolegu pri návšteve viedenského múzea
pri pohľade na kostry hadov zvolali: „A predsa majú hady kosti! A naša učiteľka vravela, že nemajú!“
Oddelenie
s krokodílmi patrí medzi moje obľúbené. Jednotlivé exponáty sú
nainštalované tak starosvetsky a predsa pútavo. V tomto ohľade sa mi
zdá expozícia viedenského múzea výrazne lepšia ako tá v Londýne.
Vtákom
je venovaných hneď niekoľko sál. Svoje zastúpenie tu majú stovky druhov. Za
všetky spomeniem aspoň kivi. Pred mojou prvou návštevou múzea vo Viedni som ani
netušil, že neexistuje iba jeden druh ale hneď niekoľko.
V sále
s nepárnokopytníkmi nájdete viacero druhov nosorožcov vrátane takmer vyhynutého
nosorožca sumatranského. Ešte predtým vás ale prehliadka zavedie do sály veľkých
cicavcov, ktorých spája jediné: ich veľkosť. Exponáty zahŕňajú slona, hrocha aj
žirafy. Vystavený kus tuleňa slonieho (Mirounga
leonina) pochádza z Falklandských ostrovov. Hneď vedľa neho je
mimoriadne vzácna kostra kôrokožca bezzubého (Hydrodamalis gigas). Tohto obrovského príbuzného dugongov
a lamantínov objavila Veľká Severná expedícia (Great Northern Expedition)
v roku 1740 a opísal ho nemecký prírodovedec Georg Steller.
Publikovanie jeho správy pritiahlo pozornosť lovcov, ktorí v priebehu
kôrokožca vybíjali, až bol v roku 1767 zabitý posledný kus. Steller bol jediným
vedcom, ktorý toto majestátne zviera videl naživo. Presnú podobu zvieraťa je
preto možné zrekonštruovať iba na základe niekoľkých zachovaných kostier.
Tie
najväčšie tvory vždy „vyprodukuje“ more, keďže voda nadnáša a umožní vznik
skutočných obrov. Veľryby netreba zvlášť predstavovať. Vo Viedni síce nájdete
vráskavca obrovského iba namaľovaného (vľavo), ale zato tu majú žraloka
veľrybieho (vpravo)!
Toto
bola krátka virtuálna prechádzka viedenským Prírodovedným múzeom. Ide iba
o malú ochutnávku, keďže priestory tejto inštitúcie toho ponúkajú mnohonásobne
viac!
Prírodovedné múzea Európy
(predchádzajúce príspevky):
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára