Týždeň s plesiosaurami 2: s hlavou na špičke chvosta

Copeova rekonštrukcia elasmosaura (to hadovité čudo) Zdroj: link.

Plesiosaury sa na konci kriedy (asi pred 80 miliónmi rokov) vyvinuli do výnimočných foriem. Patrili medzi ne aj tvory s ohromne dlhými krkmi. Elasmosaurus ho mal rovnako dlhý ako zvyšok jeho tela a tvorilo ho až 72 stavcov. Fosílie tohto zvieraťa boli opísané v roku 1868 Edwardom Drinkerom Copeom a viaže sa k nim zaujímavý príbeh.

 

Edward Drinker Cope (1840-1897) je jednou z najvýznamnejších postáv americkej paleontológie 19. storočia. Aj napriek minimálnemu formálnemu vzdelaniu bol mimoriadne produktívny. Za svojho života publikoval asi 1 400 odborných článkov, v ktorých opísal viac ako tisíc druhov stavovcov (hoci nie všetky ním navrhované nové druhy sa považujú za platné). Vzhľadom na rýchle tempo spracovávania novoobjavených fosílií ani neprekvapuje, že sa čas od času vo svojich záveroch zmýlil a nahral tak svojmu rivalovi Othnielovi Charlesovi Marshovi (1831-1899). Práve chybný opis elasmosaura údajne stál na začiatku ich dlhodobých sporov, i keď skutočná história bola zrejme komplikovanejšia. Copeova chyba bola triviálna: hlavu umiestnil na koniec chvosta, takže Elasmosaurus spočiatku vyzeral oveľa konvenčnejšie. Išlo o zviera s dlhým chvostom, ktorý mal primárne slúžiť na pohyb. Neskôr sa však ukázalo, že to, čo Cope sprvu považoval za chvost, bol v skutočnosti krk.

Zastaraná rekonštrukcia elasmosaura od Charlesa Knighta (link).

Elasmosaurus predstavoval špecializovaný typ plesiosaura (o nich bližšie tu), i keď o funkcii dlhokánskeho krku sa dodnes vedú spory. Zdá sa, že mu dlhý krk umožňoval pomaly plávať ponad morské dno a načahovať sa na dno za korisťou. Navrhnuté však boli aj iné funkcie (pozri tu) a nemožno vylúčiť ani vplyv pohlavného výberu, ktorý mohol zaúradovať aj v prípade krkov žiráf (pozri tu) či sauropodných dinosaurov (pozri tu). Diskutuje sa aj o tom, aký ohybný vlastne krk elasmosaura bol. Niektorí si myslia, že bol ohybný ako telo hada a mohol sa zatočiť. Iní si myslia, že bol tuhší, ale dosť pružný na to, aby sa mohol ohnúť nadol a aby dosiahol ďaleko do strán. Niektorí argumentujú, že bol dostatočne pevný na to, aby ho zviera udržalo vystretý von z vody (pozri tu), i keď jeho váha tomu mohla brániť. V každom prípade sa Elasmosaurus vďaka svojmu dlhému krku stal takpovediac ikonickým zvieraťom a nájdete ho takmer v každej detskej encyklopédii venovanej druhohorným plazom. Napriek desiatkam rekonštrukcií, ktoré sú v obehu, však toho o tomto zvierati vieme zúfalo málo. Jeho kostrové zvyšky nie sú kompletné, takže nemáme jasno dokonca ani o celkovom tvare jeho lebky. Čo však vieme naisto je počet jeho krčných stavcov – rovných 72. Viac krčných stavcov mal už iba plesiosaurus Albertonectes (75).

Aktuálna rekonštrukcia elasmosaura. Autor: Adam Stuart Smith (link).

Hlava príbuzného rodu Hydrotherosaurus. Autor: Zdeněk Burian.

A ako to bolo s Copeom a Marshom po premiestnení hlavy elasmosaura z konca chvosta na koniec krku? Táto epizóda zrejme nebola tým skutočným spúšťačom trvalej animozity medzi týmito pánmi, obaja však ostali rozhádaní do konca svojich životov. V roku 1890 napísal Marsh uštipačný článok do New York Herald (pozri tu), kde upozornil na metódy svojho rivala na príklade chybnej rekonštrukcie elasmosaura. V tom čase už mal Elasmosaurus hlavu naspäť na krku a je zvláštne, že Marsh nekritizoval Copea za epizódu s elasmosaurom skôr. Cope v krátkej odpovedi na Marshov článok priznal chybu, ale takisto podotkol, že ide o dávnu históriu, pričom chyba bola napravená. Došlo k tomu už v roku 1870, keď si hlavu na konci krku elasmosaura všimol Dr. J. Leidy (pozri tu). Cope s Marshom sa nikdy nezmierili a pri vzájomnom súperení o to, kto objaví a opíše viac fosílnych tvorov, nezriedka používali nie príliš vedecké metódy vrátane krádeží a zámerného ničenia nálezov. Táto „vojna o kosti“ (Bone Wars, bližšie tu a tu) trvala asi do roku 1892, keď obaja rivali vyčerpali svoje zdroje.

Predchádzajúci príspevok o plesiosauroch: link.