Čo je život?

Čo je život? Ako sa dá rozoznať živé od neživého? Otázky možno znejú banálne, ale je na ne veľmi ťažké odpovedať a dodnes v tom nemáme celkom jasno. Vo väčšine prípadov akosi intuitívne vycítime, čo živé je a čo nie. Stačí ukázať na chrobáka, slimáka, kvietok, kamienok a auto a spýtať sa na názor päťročného dieťaťa. Dokážeme vôbec fenomén života obsiahnuť v jednej vete?

Keď som ešte chodil na základnú školu, z knižnice som si rád požičiaval jednu encyklopédiu. Išlo o slovenský preklad francúzskeho originálu z dielne Larousse s názvom Príroda: Zem – Rastliny – Živočíchy (Mladé Letá, Bratislava 1973). Nikdy som ju nečítal, ale obrázky z nej som nasával pohľadom statočne. Prednedávnom som ju za tri eurá splašil v jednom antikvariáte. A teraz som ju otvoril pri kapitole o živých organizmoch:

„Čo je to živý organizmus? Niečo, čo sa hýbe, mohli by ste odpovedať. Lež aj keď sa väčšina živočíchov pohybuje, väčšina rastlín to nerobí, a rastliny predsa žijú.

Niečo, čo rastie? V skutočnosti všetky živé bytosti do určitého stavu svojej existencie rastú, no čo s dospelým živočíchom, ktorý skončil svoj rast a zachováva si rovnakú veľkosť po veľa rokov? Okrem toho môžeme pozorovať určitý druh rastu aj pri niektorých neživých prírodninách: ak dáte kryštáliky kamenca alebo síranu meďnatého do silikátového roztoku, vyrastú z nich minerálové stromčeky, ktoré sa postupne rozkonárujú, až sa postupne rozrastú na „chemickú záhradu“.

Na ktorú inú definíciu živého organizmu by sme mohli myslieť? Niečo, čo dýcha? To by bolo bližšie. Takmer všetky živočíchy dýchajú, t.j. spotrebúvajú kyslík zo vzduchu, aby spálili potravu, ktorá im dodáva potrebnú energiu pre ich prácu. Semená niektorých rastlín spia dlhý čas bez toho, žeby prejavovali najmenšie známky života, ak sa však dostanú do vlhkého prostredia a dostane sa im tepla, ihneď začnú dýchať a rásť.

Iná definícia je: živý organizmus vykazuje činnosť, ktorá sa prieči bežným fyzikálnym a chemickým zákonom. Sám od seba priberá na váhe, bráni sa proti vyparovaniu vody a tvorí nové látky, ktoré by bez neho v prírode neexistovali.

Celkom jednoznačnej a uspokojujúcej odpovedi na túto otázku vari ani niet, no najvýstižnejšou definíciou azda je, že každý živý organizmus absorbuje látky, ktoré pretvára na živú hmotu, a že každý živý organizmus sa rozmnožuje.“

Skúsme sa na problém života pozrieť z celkom inej strany: „Všetky veci sú plné života. Žijú stromy a rovnako tak kamene, hory, voda. Vo všetkom je život... Určite spolu hovoria všetky tie kamene, stromy aj hora, presne tak ako my. Niekedy, keď si dávaš dobrý pozor, môžeš ich vonku v noci aj počuť...“ Takto odpovedá indián etnografovi, ktorého cituje Sýkora vo svojej knihe Alchýmia života (1989). Zdá sa mi, že táto odpoveď život chápe viac metaforicky než dnešná doba. Práve osvietenstvo a vznik vedy nás definitívne(?) nasmerovali na mechanistické a kauzálne vnímanie fenoménov okolo nás. Už sa neuspokojíme s vágnymi a mnohoznačnými odpoveďami. Chceme byť presní a jasní. A hádam aj pravdiví. Nevylučuje sa to však navzájom? Ktorá z vyššie citovaných výpovedí je skutočnejšia? Sám na to neviem odpovedať a to je aj jeden z dôvodov, prečo píšem tento blog. Viem však odpísať niektoré z definícií života tak, ako ich predostreli vedecké kapacity svojej doby. Nižšie ponúkam to, čo ma doteraz aspoň sčasti oslovilo a rozsvietilo vo mne kontrolku: „Aha! Toto je zaujímavé!“. Hneď po prvom prečítaní je jasné, že tak, ako uvádza vyššia citovaná encyklopédia pre mládež, celkom jednoznačná a uspokojujúca odpoveď na otázku „Čo je život?“ vari ani niet.

J. B. Lamarck (1802)

Život je rád či stav vecí v jednotlivých častiach tela, ktorý umožňuje ústrojný pohyb; kým ten pretrváva, účinne sa mu darí vzdorovať smrti.

R. Virchow (1855)

Život vždy zostane niečím samým o sebe, aj keby sme dokázali zistiť do najmenších podrobností, že funguje a šíri sa výlučne mechanicky.

J. Browning (1869)

Medzi organickými a anorganickými látkami neexistuje žiadna hraničná čiara ... z toho súdim, že už onedlho zistíme, že podobne ťažké bude vystihnúť rozdiel medzi životnými formami a neživou hmotou.

L.S. Beale (1871)

Život je moc, sila či vlastnosť zvláštneho a podivuhodného druhu, ktorá dočasne ovplyvňuje hmotu a jej štandardné sily, od ktorých sa však líši a nijako s nimi nekoreluje.

H.C. Bastian (1872)

Živé bytosti predstavujú zvláštne zhluky obyčajnej hmoty a obyčajnej sily, ktorým, keď sa oddelia, chýba súbor kvalít známych ako život.

C. Bernard (1878)

Život nie je princípom ani výslednicou. Princípom nie je, pretože ten by bol istým spôsobom latentný alebo očakávaný, vlastným sebapôsobením neuchopiteľný. Život nie je ani výslednicou, pretože mu fyzikálno-chemické stavy, ktoré jeho prejav ovládajú, nemôžu poskytovať žiadny smer ani konečnú formu. ... Ani jeden z oboch týchto faktorov, t.j. ani usmerňujúce princípy javov, ani súhrn materiálnych stavov, nemôže život vysvetliť sám. Nutná je ich jednota. V dôsledku toho pre nás život predstavuje konflikt.

Keby som mal život definovať jedinou vetou ... povedal by som, že je to tvorenie.

H. Spencer (1884)

Najširšia a najúplnejšia definícia života by mala predstavovať „neustále prispôsobovanie vnútorných vzťahov voči vonkajším“.

A. Oparin (1924)

Aké sú vlastnosti života? Predovšetkým je to plne vyvinutá štruktúra či organizácia. Potom schopnosť organizmov metabolizovať, reprodukovať iné ako samé seba a takisto ich reakcia na podnety.

J.H. Woodger (1929)

Asi nie je nutné nástojiť na výraze „život“, pretože tento termín je možné z vedeckého slovníka vylúčiť ako nedefinovateľnú abstrakciu; celkom dobre sa môžeme uspokojiť so „živým organizmom“, čo je entita, ktorú je možné myšlienkovo predviesť.

N. Bohr (1933)

Existenciu života musíme pokladať za elementárny fakt, ktorý síce nie je možné vysvetliť, ktorý je ale v biológii nutné považovať za odrazový bod podobne ako akčné kvantum, ktoré sa z pohľadu klasickej fyziky javí ako iracionálny prvok, avšak uvažovaný spoločne s existenciou elementárnych častíc formuje základ atómovej fyziky.

E. Schrödinger (1944)

Život sa zdá byť usporiadaným a zákonitým prejavom hmoty, ktorý sa nezakladá výlučne na jej tendencii smerovať od poriadku ku chaosu, ale čiastočne na existujúcom poriadku, ktorý je udržovaný.

R.D. Hotchkiss (1956)

Život je opakovaným vytváraním organizovanej mnohotvárnosti.

J. Monod (1970)

Živé bytosti sú teleonomické, samy seba konštruujúce a reprodukujúce stroje. Inak povedané, všetko živé má spoločné tri charakteristiky: teleonómiu, autonómnu morfogenézu a vernú reprodukciu.

P. Fong (1973)

Život tvoria tri základné elementy: hmota, energia a informácia. ... Každý prvok života, ktorý nie je hmotou a energiou, je možné redukovať na informáciu.

J.M. Smith (1975)

Za živú pokladáme každú populáciu entít, ktorá má schopnosť rozmnožovania, dedičnosti a premenlivosti.

P. Schuster (1984)

Jedinečnosť života nie je možné domnele vysledovať k jedinému znaku, ktorý v neživom svete chýba. To, čo vytvára podstatu biologického systému, je súčasná prítomnosť všetkých typických vlastností ... eventuálne oveľa viac.

R. Sattler (1986)

Živý systém je systém otvorený, autoreplikačný, autoreprodukčný a autoregulačný a je poháňaný energiou z vonkajšieho prostredia.

A. Belin & J.D. Farmer (1992)

Život zahŕňa: (1) priestoročasové usporiadanie (skôr než konkrétny hmotný objekt), (2) autoreprodukciu vlastnými silami či v príbuznom organizme, (3) informačné ukladanie vlastnej reprezentácie, (4) metabolizmus, ktorý premieňa hmotu/energiu, (5) funkčné prepojenie s prostredím, (6) vzájomnú závislosť častí v organizme, (7) stabilitu voči rušivým vplyvom okolia a (8) schopnosť evolúcie.

A. de Loof (1993)

Život je schopnosť komunikovať.

A. Brack (1996)

Život je chemický systém schopný autokatalyticky sa replikovať a dopúšťať sa chýb, ktoré autokatalytickú efektivitu postupne zvyšujú.

J. Hoffmeyer (1996)

Základnou jednotkou života nie je molekula, ale znak.

K. Kull (1998)

Organizmus je sám sebe textom, pretože ku svojej existencii, t.j. k rastu a oprave, vyžaduje čítanie a reprezentáciu vlastných štruktúr. Pri svojej činnosti takisto číta vo svojej pamäti. To definuje organizmus ako autočítanie.

T. Sebeok (2001)

Pretože sémiotika, ktorá je kardinálnou tendenciou života, nemôže existovať bez interpretovateľnosti, predpokladá najprv axiomatickú identitu sémiosféry s biosférou.

D. Abel (2002)

Život je symfóniou dynamických, vysoko prepojených algoritmických procesov, ktoré umožňujú homeostatický metabolizmus, rozvoj, rast a reprodukciu.

D. Koshland (2002)

Keby som bol v antickom Grécku, stvoril by som bohyňu života a vzhľadom k siedmym základným princípom, na ktorých je živý systém založený, by som ju nazval PIKERAS: P (program), I (improvizácia), K (kompartmentácia), E (energia), R (regenerácia), A (adaptabilita) a S (separátnosť).

J. Flegr (2009)

Je zrejmé, že organizmy patria medzi systémy s pamäťou, a že sa teda v priebehu evolúcie vyvíjajú. Zároveň je zrejmé, že evolúcia živých organizmov, t.j. biologická evolúcia, sa v mnohých prejavoch líši od iných typov evolúcie, s ktorými sa bežne v prírode či v spoločnosti stretávame. Živé systémy totiž v priebehu evolúcie postupne získavajú niektoré vlastnosti, s ktorými sa nestretávame pri systémoch neživých. Za vlastnosti typické pre živé organizmy sú považované komplexita, usporiadanosť, ich vzájomná diverzifikovanosť (biodiverzita) a účelná prispôsobenosť životným podmienkam.

Toľko (veľmi krátky) výber definícií života. Obzvlášť zaujímavé vysporiadanie sa s problémom života poskytuje vyššie citovaný Woodger (1929): pojem „život“ nepotrebujeme, stačia nám „živé organizmy“. Čo to ale „živý organizmus“ je? Čo to znamená „byť živým“, „byť nažive“? V niektorých definíciách sa spomínajú „informácia“ alebo „text“. Zaujímavým spôsobom na pohľad redukcionistickej vedy reaguje filozof Michálek vo svojom diele Corpus Organicum (2000): „Život, tento neznámy objekt, bol na základe výskumu nahradený či stotožnený so známym objektom, totiž s „informáciou“, respektíve s „textom“. Všetko sa odrazu zdá jasné a priehľadné. Čo nám teda ako filozofujúcim pri takomto určení chýba? To, čo chýba, je práve život sám. Na základe čoho to tvrdíme? My sami žijeme život – a znamená to snáď pre nás, že sme textom či informáciou? Ako sa teda máme pýtať, ak sa chceme dozvedieť, čo to znamená byť živým a nechceme pri tom nahrádzať živé niečím iným? Musíme sa držať samotného fenoménu živého, nechať ho, aby nám sám ukázal, čím je. Je vôbec možné niečo podobné dosiahnuť?“ Michálek ďalej rozoberá túto problematiku pomocou filozofickej disciplíny zvanej fenomenológia. O tom ale hádam niekedy nabudúce.

Vivere est viventibus esse.

Použitá literatúra

Barbieri, M.: Organické kódy. Úvod do sémantické biologie. Academia, Praha 2006.

Flegr, J.: Evoluční biologie. Academia, Praha 2009 (druhé opravené a rozšířenée vydání).

Markoš, A.: Tajemství hladiny. Hermeneutika živého. Dokořán, Praha 2003.

Michálek, M.: Corpus Organicum (Živé ve filosofickém myšlení). OIKOYMENH, Praha 2000.

Sýkora, P.: Alchýmia života (O génovom inžinierstve a evolúcii). Smena, Bratislava 1989.