Tip na darček: Hmyzí rodiny a státy

Ak máte radi mravčeky a iný sociálny hmyz a vo vašej príručnej knihovničke dosiaľ chýba titul vyobrazený vľavo, prestaňte otáľať a napíšte Ježiškovi. Ak vašu prosbu vypočuje a pod stromčekom si nájdete túto buchľu, garantujem vám maximálnu spokojnosť. 

Keďže kniha Hmyzí rodiny a státy od Jana Žďárka vyšla už pred nejakým časom a krstená bola pred dvoma mesiacmi, mne už bolo do Vianoc dlho a zainvestoval som. Ide o drahšiu položku, takže ak ste zvyknutí nakupovať knihy vo výpredajoch a antikvariátoch (ako napríklad ja), budete musieť siahnuť trochu hlbšie do peňaženky. Ja som siahol a nebanujem. Táto publikácia totiž rozhodne stojí za to.

Hromadné vymierania: čo ich spôsobuje?

Kamene na zem z neba padajú každú chvíľu. Raz za čas však môžu byť ozaj veľké.... (zdroj: Wikimedia Commons)

História života na našej planéte je z dlhodobého hľadiska poznamenaná množstvom kríz. Niektoré z nich spôsobili takmer úplný kolaps ekosystémov v globálnom meradle. Tie sa označujú ako hromadné vymierania. Čím sa líšia od tých „bežných“ a čo ich spôsobuje?

Salsa invertebraxa

Ukážka zo Salsa invertebraxa. Copyright Mozchops.

Salsa invertebraxa je projekt týpka s prezývkou Mozchops. Ide o netradičný komiks, možno skôr grafický román. Má aj krátke texty, ale bubliny nehľadajte. A predovšetkým je to veľký príbeh. Hlavnými protagonistami je... hmyz. Alebo niečo, čo by sme hmyzom nazvali, ak by sa evolúcia na niektorých miestach „rozhodla“ ináč.

V stručnosti o štetinatoústkach

Štetinatoústky (niekedy označované aj ako štetinoústky, lat. Chaetognatha, česky ploutvenky, ang. „arrow worms“) sú malé obojpohlavné morské mnohobunkovce, ktoré klasifikujeme v rámci vlastného kmeňa. Čo to znamená, že majú vlastný kmeň?

Bahnožrútske kraby s obrovskými klepetami

V plážovom piesku zanechávam stopy sandálov. Je poludnie. Slnko mi visí nad hlavou, bez klobúka by bolo zle. Do hodiny by mal nastať najnižší stav odlivu. Na brehu jasne vidieť obnažený tmavší pás ešte vlhkého bahna, ktorý sa počas odlivu pomaly rozširuje. Pri bližšom pohľade si možno v bahne všimnúť stovky okrúhlych otvorov vzdialených jeden od druhého sotva 15 cm. Ide o vchody do nôr husľových krabov.

Univalvia - mušle na vykachličkovaných stenách

Biologické názvoslovie je vážna vec. Pomáha celkom presne a jednoznačne určiť živú entitu, o ktorej sa práve diskutuje. Už to nie je "ten veľký európsky chrobák s tmavohnedými krovkami, ktorého samce majú extrémne zväčšené hryzadlá", ale jednoducho Lucanus cervus, po slovensky roháč veľký. Linné (1707-1778) svojho času zaviedol dvojslovné (binomické) pomenovanie pre jednotlivé druhy živých tvorov. Druh je chápaný rôzne, ale v zásade ide o skupinu navzájom podobných organizmov, ktoré sa dokážu medzi sebou rozmnožovať. Celé je to síce oveľa zložitejšie, ale to teraz nechajme bokom (tí ktorých to zaujíma, môžu začať samoštúdium tu, tu alebo tu).

Plesnivý vesmír

Plesne sú všade okolo nás. Ich spóry poletujúce vo vzduchu využijú každú príležitosť, čoho výsledkom je napríklad sivozelený povlak na pečive, keď naň v sáčku zabudneme. Pamätám si na jednu laboratórnu úlohu v rámci biológie na strednej škole. Každý mal doma vypestovať pleseň a doniesť ju do školy na cvičenie. Ja som vtedy vložil celý krajec chleba do mikroténového sáčku, kde sa za necelý týždeň diali veci... V škole som exceloval, môj plesnivý chlebík mal úspech, aj keď jedna spolužiačka s plesnivým lekvárom sa čo do farebnosti a hrúbky povlaku môjmu „chovancovi“ vyrovnala.

Plastové patvory: 3. časť - mravčiare a mravčiare

Už ste sa niekedy stretli s mravčiarom? Ak ste zatiaľ nemali možnosť cestovať za veľkú mláku do jeho domoviny a zoologická záhrada, ktorú ste toto leto navštívili ako na potvoru žiadne mravčiare vo svojich výbehoch a klietkach nemala, dobre si prezrite nasledujúci obrázok.

Mravčiar veľký (Myrmecophaga tridactyla) v celej svojej kráse.... Zdroj: Wikimedia Commons.

Mravčie superlatívy

Camponotus nigriceps z Austrálie. Mravce rodu Camponotus patria medzi najväčšie mravce na svete. Foto: Alexander Wild.

Je zaujímavé sledovať, ako ľudí priťahujú superlatívy – najväčšie, najlepšie, najnovšie, prípadne najmenšie, najhoršie, najstaršie. Najväčší štadión sveta, najlepšia reklama, najnovší model auta, najmenší bicykel, najhorší film roka, najstaršie písmo... Nenadarmo vznikla Guinessova kniha rekordov.

Dračie mnohonôžky v ružovom háve

Mnohonôžky rodu Desmoxytes sa v angličtine označujú ako "dragon millipedes", teda dračie mnohonôžky. Napriek svojmu názvu, nejde o žiadne dravce - ich meno sa totiž vzťahuje na tŕnitý habitus a výrazné sfarbenie, ktoré je časté u viacerých z 24 celkom opísaných druhov rodu Desmoxytes. V roku 2007 bol opísaný druh Desmoxytes purpurosea, ktorý sa dostal aj na zoznam desiatich najzaujímavejších novoobjavených druhov za rok 2008, ktoré hodnotí International Institute for Species Exploration. Dané zvieratko je zaujímavé predovšetkým svojím výrazným sfarbením - je totiž výrazne ružové.

Jeholská biota v obraze - oplatí sa vidieť!

Obdivujem paleo- (a neo-) art v podaní Johna Conwaya. Mám rád jeho čisté plochy farby (alebo plochy čistej farby?) a najmä netradičné scenérie. Navyše má vynikajúce nápady a úžasný zmysel pre humor.

Mravčie otrokárske amazonky

Leto je v plnom prúde. Počas posledných niekoľkých týždňov sú denné teploty na slovenské pomery pekne vysoké a držia sa na rovnakej úrovni aj podvečer. Na juhu Slovenska je to ten správny čas pre veľké otrokárske mravce zvané „červené amazonky“, aby doplnili stavy svojich otrokov...

Lietajúca veľryba....?

Nad pustinou visel obrovský stín. Byla to létající velryba, která vyzývala lapené na souboj. Občas se k zemi sneslo sotva slyšitelné hluboké zahučení. Nikdy dřív jsem žádnou neslyšel. Vydávají zvuky, jen když jsou rozzuřené.

Glen Cook - Bílá růže

 

Prírodovedné múzeá Európy - 1. časť: Miláno (Taliansko)

Milujem múzeá, najmä tie prírodovedné. Nech už navštívim akékoľvek mesto, vždy sa snažím navštíviť miestne múzeum (pokiaľ to dovoľuje môj čas). Z historického hľadiska sú múzeá pre širokú verejnosť (na rozdiel od napr. súkromných zbierok) pomerne mladou záležitosťou, ktorej tradícia v zásade nesiaha do minulosti hlbšie ako dvesto rokov. A pritom väčšina z nich dýcha ohromujúcou starobou, čiastočne kvôli veku vystavovaných exponátov. Zvlášť viditeľné je to v prírodovedných múzeách a najmä v paleontologických oddeleniach venovaných fosílnym zvyškom neraz starých stovky miliónov rokov.

Kunstformen der Natur

Živé tvory bývajú vedeckým jazykom ohodnotené nanajvýš ako "zaujímavé". Krása medzi živočíchmi sa obvykle vysvetľuje čisto redukcionisticky, teda buď ako produkt pohlavného výberu, vonkajšieho sa prispôsobenia prostrediu (napr. mimikry) alebo ako vedľajší efekt genetických mutácií. Nemyslím to sarkasticky, iba konštatujem, že vedecká metóda má svoje hranice a isté pojmy jednoducho nepoužíva. To ale neznamená, že ako jediná má právo vyjadrovať sa k fenoménom okolo nás. V tomto ohľade sa Ernst Haeckel (1834-1919) na adresu vonkajších tvarov organizmov vyjadril vskutku šalamúnsky: farebné tabule diela Kunstformen der Natur (1904), ktoré by nepochybne obstáli v umeleckej galérii sprevádzajú krátke a na svoju dobu technicky precízne texty.

Plastové patvory: 2. časť – plutvy a čeľuste

Plastovým zvieratkám na tomto blogu už nejaký priestor venovaný bol. V prvom príspevku z plánovaného seriálu o plastových patvoroch som predstavil tri farmové patvory – kravku s tromi strukmi, kozu so štyrmi strukmi a prasiatko s podivnou kojeneckou výbavou. V tejto časti sa pozrieme na ďalšiu skvostnú trojicu, tentokrát z ríše morských stavovcov. Predstavíme si dvoch mutantov, ktorí sa tvária byť delfínom a žralokom a vorvaňa s netradičnou spodnou čeľusťou.

Vtáka poznáš po perí. Naozaj?

Pri browsovaní (je naozaj iba náhoda, že český výraz "brouzdat" a anglikanizmus "browsovať" sú foneticky tak podobné?) internetom som naďabil na toto milé video o evolúcii peria:
 

Mravce na Červenom Kameni - fotoreportáž

Počas nedávnej návštevy Červeného Kameňa (10. mája) som neobdivoval staviteľský um našich predkov, ale šesťnohých kamarátov z ríše hmyzu. Na niekoľkohodinovej prechádzke zámockým parkom a priľahlým lesom (náučný chodník Okolohradná potulka) sa mi pred objektív dostalo viacero druhov mravcov, krásne ilustrujúcich pestrosť životných stratégií týchto obdivuhodných tvorov.

Prípad naaranžovaného roháča

"Roháč veľký alebo staršie roháč obyčajný (lat. Lucanus cervus) je druh z čeľade roháčovité. Žije najmä v dubových a zmiešaných lesoch na juhu a východe Slovenska. Trávi odumierajúce drevo a urýchľuje tak kolobeh organických látok v prírode. Je to najväčší chrobák na Slovensku, dosahuje veľkosť až 80 mm." Takto začína text o roháčovi na slovenskej wikipédii. Viac o ňom nájdete tam, resp. v každom dostupnom atlase európskeho hmyzu (vyšlo ich vcelku dosť). V tomto príspevku sa biológii tohto impozantného chrobáka venovať nebudem; toto by mala byť skôr taká kuriozitka vyplývajúca z mojej obsesie všetko preveriť a kriticky zhodnotiť (v zmysle hesla "(ne)dôveruj ale preveruj").

Čo sa stalo s dinosaurami?

Dinosaury zahubil meteorit. Plesol kdesi do vtedajšieho Mexického zálivu, aj keď v tom čase ho tak nikto nevolal. Človek vtedy totiž ešte nebol, hoci kreacionisti vám budú tvrdiť opak. Po dinosauroch sa tak zľahla zem – koniec koncov, čo iné si tie tupé plazy zaslúžili? A teraz vážne...

Desaťnožce: čo sú vlastne zač?

K profesionálnemu štúdiu desaťnožcov som sa dostal ako slepé kura k zrnu. Takto to koniec koncov býva takmer so všetkým, čo neskôr v živote považujeme za dôležité a metafora hry osudu sa tu ponúka sama. Bolo to presne 12. septembra 1999, keď som na lokalite Ďurkovec našiel svoju prvú fosíliu kraba. Tento nález ma dokonale uhranul nie svojím vonkajším pôvabom, ale prostým faktom, že som skameneného kraba predtým nikdy v živote v ruke nedržal. Neskôr sa kraby z Ďurkovca stali témou mojej bakalárskej práce a po krátkej zastávke u spodnokriedových amonitov som nastúpil na doktorandské štúdium zamerané práve na desaťnožce. Tieto tvory sa mi tak stali vskutku osudnými a to ani nespomínam, že sa moja manželka narodila v znamení raka...

Plastové patvory: 1. časť – bradavky a struky

zdroj: http://www.thebritfarmer.com/

Medzi (vý)tvormi z plastu majú veľké, možno až väčšinové, zastúpenie domáce zvieratá. Kto by nepoznal plastové kravičky, kozičky, prasiatka, či sliepočky a kohútikov? Dnešný hračkársky priemysel tieto farmové zvieratká obohacuje o postavičky farmárov a farmáriek, rôzne ohrady, traktory, zeleninové záhony. To všetko vytvára na koberci detskej izby akúsi krásnu idylku. Áno, mliečko máme od kravičky – a pred našou ratolesťou ukážeme prstom na pár strakatých kraviek stojacich uprostred rozľahlého výbehu ohradeného rustikálnym plotom. Obvykle nechýbajú plastové stromčeky stojace opodiaľ.

Hmyz ako modifikované kôrovce!

 

Hmyz (Insecta) tvorí najväčšiu zložku živočíšneho sveta. Dodnes bolo popísaných viac ako milión rôznych druhov, čo je nadpolovičná väčšina všetkých známych druhov organizmov. Pravdepodobne je skutočný počet hmyzích druhov ďaleko vyšší a podľa niektorých odhadov môže dosahovať niekoľko desiatok miliónov. Z pohľadu suchozemcov je hmyz prakticky všadeprítomný – modré šíravy oceánu síce nedobyl, na súši sa však hemží, kam oko pozrie.

Strašné zvery s klami nadol

Deinotherium giganteum - rekonštrukcia podľa kostry vystavenej v moskovskom múzeu (zdroj: Wikimedia Commons; autor: Dmitrij Bogdanov, dmitrchel@mail.ru)

Deinotérium (lat. Deinotherium = strašné zviera) je po mamutovi asi najznámejší vyhynutý zástupca chobotnatcov (Proboscidea), i keď za slávou svojho osrsteného kolegu výdatne zaostáva. Kly zahnuté nadol však z deinotérií robia vskutku prapodivné zvieratá. Pohľad na slona je hlboko vrytý do našej mysle, veď sa s ním stretávame už od útleho detstva v podobe plyšových hračiek, plastových figúriek či porcelánových sošiek (údajne prinášajú šťastie). Konfigurácia „dlhý chobot - veľké uši - pár klov vyhnutých dohora“ tak tvoria akýsi nedeliteľný celok. Pri pohľade na najnovšie rekonštrukcie deinotérií sa odrazu zháčime: dobre známa konfigurácia je porušená a pozeráme sa na „krátky chobot - krátke uši - kly zahnuté nadol“. Dívame (a divíme) sa na tvora, ktorý napriek svojej zjavnej familiárnosti – telo slona sa na rekonštrukciách nezaprie – pôsobí akosi cudzo.

Plastové zvieratká - krátky úvod

Asi ťažko možno nájsť obľúbenejšiu unisex hračku než zvieratká – plastové, drevené, papierové. Práve tie prvé spomenuté dnes človek nájde v každom obchode s hračkami a je v princípe jedno, či ide o dinosaury, domáce zvieratá alebo „obyvateľov zoo“ – v každom z prípadov ide vlastne o viac alebo menej vydarené repliky/modely skutočne žijúcich, resp. vyhynutých, tvorov.

Morské egreše alebo o rebrovkách

 

Rebrovka rodu Bolinopsis (zrdoj: http://oceanexplorer.noaa.gov/, Kevin Raskoff)

Rebrovky (latinsky Ctenophora, z gréckeho ctenos=hrebeň a phora=nosiť; anglicky ctenophores, “comb jellies”; česky žebernatky) sú tvory akoby vystrihnuté z dobrého sci-fi filmu. Prakticky priehľadné, často svetielkujúce a s minimálnym množstvom telových sústav ani nepripomínajú živočíchy, medzi ktoré napriek tomu patria. 95 % ich tela tvorí voda, zvyšok je rôsolovitá hmota (mesoglea). Bežný suchozemec sa s rebrovkami nestretne, ale pri návšteve pláže sa môže stať, že natrafíte na vyplavené „morské egreše“ (sea gooseberries: vtedy vedzte, že máte tú česť stretnúť sa so zástupcom kmeňa Ctenophora.

O prvej Knihe

Dá sa povedať, že iba málo kníh človeka naozaj ovplyvní na celý život. A tá úplne prvá zväčša človeka nasmeruje a z daného smeru sa už ťažko výraznejšie bočí. V mojom prípade tou úplne prvou Knihou (zámerne s veľkým „K“) bola učebnica zoológie pre stredné školy z päťdesiatych rokov. Dostal som sa k nej asi ako štvor- alebo päťročný a ten exemplár (už riadne dotrhaný) má stále svoje čestné miesto v mojej knihovničke.

Mravce, mravce, mravce

Mravce sú po mnohých stránkach úžasné organizmy. Učarovali mi pred niekoľkými rokmi po prečítaní knihy Cesta k mravencům od Berta Hölldoblera a Edwarda O. Wilsona (ktorú vrelo odporúčam všetkým milovníkom prírody). Odvtedy si viac všímam, po čom stúpam a často sa zohnem až tesne k zemi v snahe dostať sa na úroveň týchto drobných tvorčekov. A hoci som ako malý chlapec po mravcoch s obľubou šliapal, teraz k nim prechovávam úctu a rešpekt.

Odkiaľ sa vzali článkonožce?

Táto otázka je oveľa komplikovanejšia, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Z hornín kambrického veku už totiž poznáme jasne rozpoznateľné fosílie článkonožcov. Prechodných článkov nie je veľa, i keď niektoré vyrazia dych. Okrem fosílií by snáď mohla pomôcť ešte fylogenetická veda...