Madunický obor s klami nadol

Deinotériá predstavujú vyhynutú špecializovanú líniu chobotnatcov. Boli teda vzdialenými príbuznými dnešných slonov. Tie si v ľudskej kultúre obvykle spájame s niečím pozitívnym, deinotériá však naopak dostali meno s viac-menej negatívnym významom. Doslovný preklad slova Deinotherium je „hrôzostrašné zviera“. Hrôzostrašné zvery sa od slonov líšili predovšetkým odlišným tvarom lebky a klami, ktoré im vyrastali zo spodnej čeľuste. Z dnešného pohľadu deinotériá pôsobili vcelku netradičným dojmom. To, že žili aj na Slovensku, je aspoň pre poučených laikov známa vec. Už menej známe je, že pozostatky toho najväčšieho deinotéria všetkých čias pochádzajú takisto z našej krajiny.

Srstnaté deinotériá

Počas posledných ľadových dôb viaceré rody veľkých bylinožravých cicavcov vytvorili osrstené formy. Stačí si spomenúť na srstnaté mamuty a nosorožce a hneď viete, o čom je reč. Deinotériá (strašné zvery s klami nadol) v čase posledného zaľadnenia už boli s najvyššou pravdepodobnosťou vyhynuté a tie posledné známe spred jedného milióna rokov obývali Afriku (Deinotherium bozasi). Tieto vzdialené príbuzné slonov však poznáme aj z územia strednej Európy a ešte pred asi siedmimi miliónmi rokov sme ich mali aj na Slovensku (Tóth 2010). Predstavme si, že sa im podarilo prežiť až do posledného glaciálu pred nejakými 100 000 rokmi. V takom prípade by aj ony vytvorili osrstené formy. Moje špekulatívne rekonštrukcie sa snažia nasledovať tento myšlienkový experiment.

Prírodovedné múzeá Európy - 1. časť: Miláno (Taliansko)

Milujem múzeá, najmä tie prírodovedné. Nech už navštívim akékoľvek mesto, vždy sa snažím navštíviť miestne múzeum (pokiaľ to dovoľuje môj čas). Z historického hľadiska sú múzeá pre širokú verejnosť (na rozdiel od napr. súkromných zbierok) pomerne mladou záležitosťou, ktorej tradícia v zásade nesiaha do minulosti hlbšie ako dvesto rokov. A pritom väčšina z nich dýcha ohromujúcou starobou, čiastočne kvôli veku vystavovaných exponátov. Zvlášť viditeľné je to v prírodovedných múzeách a najmä v paleontologických oddeleniach venovaných fosílnym zvyškom neraz starých stovky miliónov rokov.

Plastové patvory: 1. časť – bradavky a struky

zdroj: http://www.thebritfarmer.com/

Medzi (vý)tvormi z plastu majú veľké, možno až väčšinové, zastúpenie domáce zvieratá. Kto by nepoznal plastové kravičky, kozičky, prasiatka, či sliepočky a kohútikov? Dnešný hračkársky priemysel tieto farmové zvieratká obohacuje o postavičky farmárov a farmáriek, rôzne ohrady, traktory, zeleninové záhony. To všetko vytvára na koberci detskej izby akúsi krásnu idylku. Áno, mliečko máme od kravičky – a pred našou ratolesťou ukážeme prstom na pár strakatých kraviek stojacich uprostred rozľahlého výbehu ohradeného rustikálnym plotom. Obvykle nechýbajú plastové stromčeky stojace opodiaľ.

Strašné zvery s klami nadol

Deinotherium giganteum - rekonštrukcia podľa kostry vystavenej v moskovskom múzeu (zdroj: Wikimedia Commons; autor: Dmitrij Bogdanov, dmitrchel@mail.ru)

Deinotérium (lat. Deinotherium = strašné zviera) je po mamutovi asi najznámejší vyhynutý zástupca chobotnatcov (Proboscidea), i keď za slávou svojho osrsteného kolegu výdatne zaostáva. Kly zahnuté nadol však z deinotérií robia vskutku prapodivné zvieratá. Pohľad na slona je hlboko vrytý do našej mysle, veď sa s ním stretávame už od útleho detstva v podobe plyšových hračiek, plastových figúriek či porcelánových sošiek (údajne prinášajú šťastie). Konfigurácia „dlhý chobot - veľké uši - pár klov vyhnutých dohora“ tak tvoria akýsi nedeliteľný celok. Pri pohľade na najnovšie rekonštrukcie deinotérií sa odrazu zháčime: dobre známa konfigurácia je porušená a pozeráme sa na „krátky chobot - krátke uši - kly zahnuté nadol“. Dívame (a divíme) sa na tvora, ktorý napriek svojej zjavnej familiárnosti – telo slona sa na rekonštrukciách nezaprie – pôsobí akosi cudzo.