Kniha: Bádenské desaťnožce Maďarska

Po asi troch rokoch usilovnej práce nedávno uzrela svetlo sveta kniha o bádenských desaťnožcoch Maďarska. Pripravil som ju spolu s Alfrédom Dulaiom z Maďarského prírodovedného múzea v Budapešti. Treba poznamenať, že sa v názve síce spomína iba náš južný sused, zberatelia fosílií na Slovensku ju však môžu aj tak využiť, nakoľko sa v bádenských usadeninách Slovenska vyskytuje iba málo druhov desaťnožcov, ktoré by sa zároveň nevyskytovali v tých maďarských.

 

 

Týždeň s ichtyosaurami 4: rybojašter vs. kraken?

Z fosílneho záznamu bezpečne vieme, že viaceré ichtyosaury mali na jedálnom lístku aj hlavonožce. A takisto vieme, že niektoré hlavonožce dorastali a stále dorastajú do úctyhodných rozmerov. Je možné, že sa niekedy mohol odohrať titanský súboj medzi ichtyosaurom a prerasteným kalmárom?

Ulity s príbehom

Slimáky sú pozoruhodné tvory. V harmónii protikladov v sebe snúbia pevnosť a trvácnosť ulity s mäkkosťou a poddajnosťou slizkého tela. Ulita je pritom akýsi záznam celého života svojho nositeľa; rastie s ním a v jej drobných i väčších nepravidelnostiach sú vpísané príhody, o ktorých by slimák mohol (ak by vedel) rozprávať...

 

 

Kniha: Zvieratá Slovenska

Encyklopédií o našej faune pre tých najmenších čitateľov je ako šafranu. A pritom máme na Slovensku zastúpené veľké množstvo životných prostredí od lúk a pasienkov, cez lužné lesy a mokrade až po končiare vysokých hôr, poskytujúce domov a zdroje pre pestré živočíšne obyvateľstvo. O päťdesiatich z nich sme preto s manželkou napísali knižku. Stručný text sprevádzajú nádherné (a anatomicky presné!) ilustrácie Mareka Mertinka. Minulého roku vyšla naša knižka Zvieratá Slovenska vo vydavateľstve Fortuna Libri.

O málo známom zástupcovi našej entomofauny

Keď mala moja dcéra asi osem rokov, našla si v antikvariáte atlas chrobákov. Bola to staršia knižka vreckového formátu. Každému z predstavených chrobákov bola venovaná jedna strana textu a jedna ilustrácia. Určitú dobu ju bavilo kresliť chrobáčiky, ktorým dávala vymyslené mená a pridávala k nim opisy ich bionómie, napodobňujúc tak predmetný atlas. Jednému z jej chrobáčikov  je venovaný tento príspevok.

Plastelínové hlavonožce

Keď bola moja dcéra ešte malá, rozbehli sme s ňou malý projekt. Z plastelíny sme modelovali rôzne druhy hlavonožcov. Potom sme ich fotografovali so zámerom urobiť katalóg plastelínových modelov vybraných druhov týchto úžasných zvierat. Napokon sme to nikdy nedokončili... Po dlhej dobe som z počítačového archívu vyhrabal to, čo sme stihli namodelovať. Nerád nechávam veci nedokončené a keďže sa pôvodný zámer nepodaril, aspoň týmto spôsobom robím za naším projektom bodku.

Patálie s odborným názvoslovím

Už takmer desať rokov sa vo „voľnom čase“ venujem prekladu encyklopédií o prírode a knižiek o dinosauroch. Popri vedeckej práci to býva príjemný relax, ale aj poriadne nervy, keď treba splniť šibeničné termíny. Veľmi veľa času pritom zaberie zapracovanie slovenského odborného názvoslovia do výsledných prekladov. Na prvý pohľad môže ísť o banalitu. V pozadí je toho však viac...

Duše trnavských stromov: časť tri

V lete listnaté stromy zahaľuje hustý zelený háv. Ten u javorov na jar narastie ohromujúco rýchlo. Súkvetia so svetlo zelenými lístkami vymenia poskladané dlaňovité listy, ktoré sa rýchlo rozložia a strom razom zahalia. Podľa týchto listov javor pozná hádam každý. A takisto podľa dvojnažiek, ktoré na jeseň občas skončia prilepené na nosoch ľudských ratolestí... Ale spoznáte javor aj podľa tvaru koruny a spôsobu vetvenia kmeňa?

Duše trmavských stromov: časť dva

Stromy sú krásne v každom ročnom období. A najmä tie listnaté ukazujú v priebehu roka veľa tvárí. Najradšej mám pohľad na strom v zime a skoro na jar, keď po najchladnejšej časti roka ešte na konároch nevyrašia nové listy. Vtedy nám stromy ukazujú svoje duše...

Bez lístia je strom nahý. Ukazuje nám to, čo je cez rok skryté: stavbu kmeňa a všetky konáre a konáriky, vetvy a vetvičky. Podľa jednej z postáv Nymfomanky Larsa von Triera nám vtedy strom ukazuje svoju dušu. V poslednom čase si viac všímam duše stromov v mojom bezprostrednom okolí. Niektorým z nich som sa venoval v minulom príspevku. V tomto sa chcem podeliť o krásu z pohľadu na nahé topole.

Duše trnavských stromov: časť jedna

Stromy sú ako ľudia. Každý je hneď na prvý pohľad iný. Každý má iný počet a tvar konárov. Stromy prežijú svoj život na jednom mieste a každé miesto je jedinečné. A tak aj všetky stromy sú jedinečné. Stromy toho istého druhu sa samozrejme na seba navzájom podobajú a zároveň sa líšia od stromov iného druhu. Nejde však iba o tvar listov či púčikov alebo farbu kôry. Stromy možno rozoznať aj podľa ich duše...

Prečo paleontológia?

Viackrát sa ma pýtali: Prečo práve táto veda? Čo ma k nej priviedlo? Kedy som sa rozhodol? V istom zmysle ide o pseudootázky. Život skrátka plynie a často iba zo spätného pohľadu vieme vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Tento krátky osobný príspevok je pokus o takého vysvetlenie. Je samozrejme ovplyvnený mojim dnešným uvažovaním. Pamätám si, ako som na otázku „prečo paleontológia?“ odpovedal, keď som mal desať, pätnásť, dvadsať rokov. Odpoveď sa zakaždým o niečo pozmenila. Tá dnešná je odpoveďou 33-ročného týpka. A takisto sa od „predchádzajúcich verzií“ líši.

Ako prichádzame na svet

Zdroj: Wikipedia (link)

Som šťastný otec dvoch detí. A ak si mám spomenúť na emocionálne najsilnejšie okamihy môjho života, jeden z nich predstavuje narodenie mojej dcéry a druhý narodenie môjho syna. Nemôžem však povedať, že by som bol úplne spokojný s tým, za akých podmienok sa narodili. Nie som pôrodník, aby som vedel po odbornej stránke zhodnotiť priebeh pôrodov. Som však cítiaci tvor, ktorý má konkrétne zážitky. A s tými sa s vami v tomto príspevku podelím.

Čo bolo prv: rastlina alebo zviera?

Rastliny tu boli pred živočíchmi. Túto mantru je počuť z každej strany. Často sa hovorí o „neživej ríši“ minerálov a hornín, potom o rastlinnej ríši a napokon o ríši živočíchov (presne v tomto poradí). V starších učebniciach paleontológie a historickej geológie sa opakujú poučky o tom, ako súš najprv kolonizovali rastliny a až potom živočíchy. Napokon paleofytikum, mezofytikum a kenofytikum, akési pomyselné časové intervaly, počas ktorých sa darilo iným skupinám rastlín, z časového hľadiska nezodpovedajú paleozoiku, mezozoiku a kenozoiku, ale ich o niečo predchádzajú. Akoby sa chcelo povedať, že aby svet poskočil na rebríku vývoja o priečku vyššie, musí sa najprv prerobiť rastlinná ríša a až potom prichádzajú na rad živočíchy. Ide však o konštrukty (aj keď užitočné).

Neplánovaný experiment s lovcami pavúkov

Kutavka druhu Sceliphron curvatum Zdroj: pjt56

Kutavky rodu Sceliphron lovia pavúky. Nie však pre seba, ale pre svoj plod. Z blata vymurujú plodovú komôrku, do ktorej vložia jedného alebo viac paralyzovaných pavúkov. Z nakladeného vajíčka sa vyliahne larva, ktorá si na pavúkoch pochutí a napokon sa zakuklí. Z kukly vylezie dospelá osa, ktorá sa po spárení odvážne pustí do pavúkov. Tie poslúžia ako potrava pre ďalšiu generáciu.

Ako som (ne)určoval motýle

Attacus atlas - najväčšia mora sveta

Toto leto som sa opäť dostal do Londýna. A opäť som navštívil výstavu Sensational butterflies, ktorá už po siedmy krát ponúkla návštevníkom nevšedný zážitok v poletujúcej záplave tropických motýľov. Vnútro klimatizovaného stanu s vysokou vlhkosťou vzduchu ma prinútilo okamžite zo seba zhodiť jesenné oblečenie – bol trinásty september, posledný deň výstavy.

Démonopitek – najväčší ľudský parazit

Nie je to tak dávno, keď bol v rovníkovej Afrike objavený nový druh veľkého ľudoopa. Na prvý pohľad pripomína človeka (Homo sapiens), spôsobom života sa však od nás výrazne odlišuje. Ide o jediného známeho cicavca praktikujúceho tzv. hniezdny parazitizmus. Navyše je bezkonkurenčne najväčším ľudským parazitom a je iróniou, že sme ho objavili iba koncom minulého storočia. Toto je príspevok venovaný tomuto pozoruhodnému tvoru. Zoznámte sa: Daemonopithecus negrisugus.

Antikvariát: Keď život skamenel...

„Kde len pozrieme, všade naplno kypí život. Vo vode i na suchej zemi je plno rastlín a živočíchov. A veci okolo nás? Stôl či kniha sú vyrobené z dreva stromov, sveter z vlny ovce. A jedlo? Chlieb, banán, šunka, špenát – všetko, čo radi alebo menej radi jeme, kedysi rástlo či behalo, bolo živé.

Ale nebolo to vždy tak. Kedysi sa naša Zem nelíšila od iných horúcich planét, na ktorých by všetko živé zhorelo a voda by sa premenila na paru. Zem však chladla. Pomaly, stovky miliónov rokov. Až ochladla natoľko, že všetka voda sa už nezmenila na paru. Zostala na zemskom povrchu. Vytvorila prvé mláky, jazerá a neskôr i moria a oceány, a v ich vodách sa začal prebúdzať život.“

Plesnivý vesmír

Plesne sú všade okolo nás. Ich spóry poletujúce vo vzduchu využijú každú príležitosť, čoho výsledkom je napríklad sivozelený povlak na pečive, keď naň v sáčku zabudneme. Pamätám si na jednu laboratórnu úlohu v rámci biológie na strednej škole. Každý mal doma vypestovať pleseň a doniesť ju do školy na cvičenie. Ja som vtedy vložil celý krajec chleba do mikroténového sáčku, kde sa za necelý týždeň diali veci... V škole som exceloval, môj plesnivý chlebík mal úspech, aj keď jedna spolužiačka s plesnivým lekvárom sa čo do farebnosti a hrúbky povlaku môjmu „chovancovi“ vyrovnala.

O prvej Knihe

Dá sa povedať, že iba málo kníh človeka naozaj ovplyvní na celý život. A tá úplne prvá zväčša človeka nasmeruje a z daného smeru sa už ťažko výraznejšie bočí. V mojom prípade tou úplne prvou Knihou (zámerne s veľkým „K“) bola učebnica zoológie pre stredné školy z päťdesiatych rokov. Dostal som sa k nej asi ako štvor- alebo päťročný a ten exemplár (už riadne dotrhaný) má stále svoje čestné miesto v mojej knihovničke.