Prírodovedné múzeá Európy - 4. časť: Viedeň (Rakúsko)

Zdroj: link.

Prírodovedné múzeum vo Viedni (Naturhistorisches Museum Wien) patrí medzi európsku špičku tak vo výskume ako aj v prezentácii vystavených exponátov. Ak ste milovníkom histórie a/alebo prírody, a zablúdite do Viedne, určite si rezervujte trochu času na jeho obhliadku.

Neplánovaný experiment s lovcami pavúkov

Kutavka druhu Sceliphron curvatum Zdroj: pjt56

Kutavky rodu Sceliphron lovia pavúky. Nie však pre seba, ale pre svoj plod. Z blata vymurujú plodovú komôrku, do ktorej vložia jedného alebo viac paralyzovaných pavúkov. Z nakladeného vajíčka sa vyliahne larva, ktorá si na pavúkoch pochutí a napokon sa zakuklí. Z kukly vylezie dospelá osa, ktorá sa po spárení odvážne pustí do pavúkov. Tie poslúžia ako potrava pre ďalšiu generáciu.

Ako som (ne)určoval motýle

Attacus atlas - najväčšia mora sveta

Toto leto som sa opäť dostal do Londýna. A opäť som navštívil výstavu Sensational butterflies, ktorá už po siedmy krát ponúkla návštevníkom nevšedný zážitok v poletujúcej záplave tropických motýľov. Vnútro klimatizovaného stanu s vysokou vlhkosťou vzduchu ma prinútilo okamžite zo seba zhodiť jesenné oblečenie – bol trinásty september, posledný deň výstavy.

Kniha: o evolúcii v malom

Kníh o evolúcii je na česko-slovenskom trhu pomerne dosť. Nie všetky sú však zrozumiteľné pre laika a väčšina z nich sa zaoberá nejakými konkrétnymi aspektmi evolučnej teórie. Tie všeobecnejšie sú zase obvykle príliš objemné. Pre tých, čo pred spaním po únavnom dni neprečítajú viac ako dve-tri strany sa vonkoncom nehodia. Našťastie je v ponuke vydavateľstva Dokořán v rámci edície Pergamen jeden veľmi vydarený kúsok.

Čo je život?

Čo je život? Ako sa dá rozoznať živé od neživého? Otázky možno znejú banálne, ale je na ne veľmi ťažké odpovedať a dodnes v tom nemáme celkom jasno. Vo väčšine prípadov akosi intuitívne vycítime, čo živé je a čo nie. Stačí ukázať na chrobáka, slimáka, kvietok, kamienok a auto a spýtať sa na názor päťročného dieťaťa. Dokážeme vôbec fenomén života obsiahnuť v jednej vete?

Európske morské egreše

Zdroj: link

Možno ste počas dovolenky na morskej pláži narazili na zvláštne útvary pripomínajúce egreše, ibaže boli priesvitné. Ak sa tak stalo, išlo zrejme o rebrovky. Sú takmer úplne priehľadné a v mori nádherne svetielkujú. Haeckel im venoval jednu tabuľu vo svojom diele Kunstformen der Natur a Dawkins ich právom zaradil medzi vôbec najkrajšie živočíchy. Z tých európskych rebroviek si ukážeme aspoň niektoré.

Zmätky okolo raptorov z Jurského parku

Vďaka filmu Jurský park (1993) sa pred takmer dvomi desaťročiami zmenil pohľad verejnosti na dinosaury. Film vo veľkom čerpal z odkazu kníh Roberta T. Bakkera The Dinosaur Heresies (1986) a Gregoryho Paula Predatory Dinosaurs of the World (1988). Odvtedy však pretieklo veľa vody a nové objavy nás prinútili revidovať zastarané predstavy. To, ako presne vyzerali dinosaury, nebudeme zrejme vedieť nikdy, dá sa však tvrdiť, že dnes sme pravde bližšie ako kedykoľvek predtým. Veda má totiž tú úžasnú vlastnosť, že poznatky kumuluje. A čo nám dnešná veda hovorí o raptoroch z Jurského parku?

Kniha: Pterosaury od Wittona

Videli ste najnovší (štvrtý) diel série o parku dinosaurov Jurský svet? Ak áno, určite si pamätáte na pterosaury, tie uškriekané lietajúce beštie so zvláštnou potrebou útočiť na návštevníkov parku. Ten väčší z nich, Pteranodon, dokonca dokázal zdvihnúť človeka zo zeme... Nielen v tomto ohľade popustili tvorcovia uzdu fantázii. „Vtákojaštery“ v Jurskom svete totiž ani zďaleka nezodpovedajú tomu, čo o týchto úžasných tvoroch vieme.

Super-ráčik z Panónskeho jazera

Pestarella tyrrhena z dnešného Mediteránu. Foto: M. Hyžný

Desaťnožce čeľade Callianassidae sa niekedy označujú ako „super-shrimps“, t.j. super-ráčiky. Vyhrabávajú si ohromné výhraby a keďže žijú vo veľkých množstvách najmä v prílivovej zóne, dokážu celú pieskovú pláž za krátky čas poriadne preorať. Svojou činnosťou ovplyvňujú geochemické vlastnosti sedimentu a sú považované za tzv. „ecosystem enginners“, t.j. inžinierov ekosystémov. Aj keď dokážu prežiť výkyvy salinity, v jazerách ich dnes nenájdeme. Zdá sa, že nie vždy to tak bolo...

Anomalokaridy: keď meno klame

Hlava anomalokarisa. Zdroj: Creative Commons.

Anomalokaridy („čudné raky“) patria medzi najslávnejšie príbuzné článkonožcov. Prvé fosílie „čudných rakov“ opísal Charles D. Walcott pred vyše storočím z kambrických usadenín Kanady, pričom v pomyselnom holywoodskom trháku o kambrickej explózii by ich režisér nepochybne obsadil do úlohy hlavného záporáka. Boli totiž najväčšími predátormi svojej doby. Nedávno sa však ukázalo, že nie pred všetkými anomalokaridmi sa museli mať ostatné tvory na pozore...

Všadeprítomné parazity

Slovo parazit má silný negatívny náboj, najmä v spoločenskom styku. Ale ani v biologickom zmysle nevyvoláva eufóriu, samozrejme ak náhodou nie ste zanieteným parazitológom. A predsa si dnes môžeme byť istí, že bez parazitov by život na Zemi mal úplne odlišnú podobu a vlastne by sme im mali byť vďační. Okrem iného za našu mnohobunkovosť alebo pohlavný spôsob rozmnožovania.

Plastové patvory: 7. časť - vtákopysk a jeho nohy

Po dlhšej prestávke v správach zo sveta plastových skvostov sa chcem podeliť o radosť z nálezu tutovky. Vtákopyska pozná asi každý. Už menej ľudí vie, že toto zvláštne zviera je jedovaté. A len málokto sa mu v zoologickej záhrade alebo múzeu pozrie bližšie na pacičky. Plastový hrdina tohto príspevku ich má ozaj zaujímavé...

Záhadné vetulikólie sú naše blízke príbuzné

Počas kambrickej explózie (asi pred 540 miliónmi rokov) došlo k rozvoju veľkého množstva telových plánov (tzv. Baupläne) mnohobunkových živočíchov. Viaceré čudá („oddballs“ sensu Gould 1989) sa za niekoľko posledných dekád podarilo úspešne zaradiť do príbuzenstva dnes prekvitajúcich skupín. O skutočnej identite niektorých sa však stále vedú búrlivé diskusie. Jedným z takých orieškov bola donedávna aj skupina Vetulicolia.

Démonopitek – najväčší ľudský parazit

Nie je to tak dávno, keď bol v rovníkovej Afrike objavený nový druh veľkého ľudoopa. Na prvý pohľad pripomína človeka (Homo sapiens), spôsobom života sa však od nás výrazne odlišuje. Ide o jediného známeho cicavca praktikujúceho tzv. hniezdny parazitizmus. Navyše je bezkonkurenčne najväčším ľudským parazitom a je iróniou, že sme ho objavili iba koncom minulého storočia. Toto je príspevok venovaný tomuto pozoruhodnému tvoru. Zoznámte sa: Daemonopithecus negrisugus.

Objavená najstaršia krabia larva

Zástupcovia takmer všetkých živočíšnych kmeňov prechádzajú štádiom larvy. Nie vždy ide o larvu v pravom zmysle slova, ale pointou je, že sa dospelý jedinec spôsobom života a potravnými návykmi od toho mladého často dramaticky líši. U krabov sa z vajíčok liahnu larvy zvané zoey, ktoré svojím vzhľadom rodičov ani zďaleka nepripomínajú. Po každom zvlečení však larve dorastajú ďalšie a ďalšie články a postupne menia svoj tvar a funkciu. Pri veľkosti nepresahujúcej jeden centimeter už ide o tvorčeka, v ktorom rodičovskú podobu ľahko spoznáte. Toto štádium sa označuje ako megalopa a nedávno bola objavená jej prvá fosília stará 150 miliónov rokov!

Madunický obor s klami nadol

Deinotériá predstavujú vyhynutú špecializovanú líniu chobotnatcov. Boli teda vzdialenými príbuznými dnešných slonov. Tie si v ľudskej kultúre obvykle spájame s niečím pozitívnym, deinotériá však naopak dostali meno s viac-menej negatívnym významom. Doslovný preklad slova Deinotherium je „hrôzostrašné zviera“. Hrôzostrašné zvery sa od slonov líšili predovšetkým odlišným tvarom lebky a klami, ktoré im vyrastali zo spodnej čeľuste. Z dnešného pohľadu deinotériá pôsobili vcelku netradičným dojmom. To, že žili aj na Slovensku, je aspoň pre poučených laikov známa vec. Už menej známe je, že pozostatky toho najväčšieho deinotéria všetkých čias pochádzajú takisto z našej krajiny.

Knihy: Zrzavého fylogenéza a Dawkinsov predok

Kníh o fylogenetike je v českom a slovenskom jazykovom prostredí ako šafranu. Niekoľko webových stránok sa snaží zaplniť túto medzeru, avšak kvalitné printové médium býva často krát dôveryhodnejšie. Ak teda knihy o fylogenetike, tak Zrzavého Fylogeneze živočišné říše a Dawkinsov Příběh předka.

S cirkulárkou v hube

Chrup o živočíchovi prezradí veľmi veľa. „Povedz mi, čo ješ a ja ti poviem, kto si.“ Na túto pravdu sa (okrem iného) spolieha paleontológia, ktorej objektom sú takmer výlučne nekompletné zvyšky dávno vymretých organizmov. A keďže zuby sú zložené z mimoriadne odolného materiálu, chrup je často to jediné, čo o niekdajšej existencii študovaného tvora svedčí. Takže ešte raz. Paleontológ: „Ukáž zuby a ja ti poviem, kto si.“ Veľký neznámy: „OK. Mám v hube cirkulárku. Môžeš hádať...“