Mravčie otrokárske amazonky

Leto je v plnom prúde. Počas posledných niekoľkých týždňov sú denné teploty na slovenské pomery pekne vysoké a držia sa na rovnakej úrovni aj podvečer. Na juhu Slovenska je to ten správny čas pre veľké otrokárske mravce zvané „červené amazonky“, aby doplnili stavy svojich otrokov...

Lietajúca veľryba....?

Nad pustinou visel obrovský stín. Byla to létající velryba, která vyzývala lapené na souboj. Občas se k zemi sneslo sotva slyšitelné hluboké zahučení. Nikdy dřív jsem žádnou neslyšel. Vydávají zvuky, jen když jsou rozzuřené.

Glen Cook - Bílá růže

 

Prírodovedné múzeá Európy - 1. časť: Miláno (Taliansko)

Milujem múzeá, najmä tie prírodovedné. Nech už navštívim akékoľvek mesto, vždy sa snažím navštíviť miestne múzeum (pokiaľ to dovoľuje môj čas). Z historického hľadiska sú múzeá pre širokú verejnosť (na rozdiel od napr. súkromných zbierok) pomerne mladou záležitosťou, ktorej tradícia v zásade nesiaha do minulosti hlbšie ako dvesto rokov. A pritom väčšina z nich dýcha ohromujúcou starobou, čiastočne kvôli veku vystavovaných exponátov. Zvlášť viditeľné je to v prírodovedných múzeách a najmä v paleontologických oddeleniach venovaných fosílnym zvyškom neraz starých stovky miliónov rokov.

Kunstformen der Natur

Živé tvory bývajú vedeckým jazykom ohodnotené nanajvýš ako "zaujímavé". Krása medzi živočíchmi sa obvykle vysvetľuje čisto redukcionisticky, teda buď ako produkt pohlavného výberu, vonkajšieho sa prispôsobenia prostrediu (napr. mimikry) alebo ako vedľajší efekt genetických mutácií. Nemyslím to sarkasticky, iba konštatujem, že vedecká metóda má svoje hranice a isté pojmy jednoducho nepoužíva. To ale neznamená, že ako jediná má právo vyjadrovať sa k fenoménom okolo nás. V tomto ohľade sa Ernst Haeckel (1834-1919) na adresu vonkajších tvarov organizmov vyjadril vskutku šalamúnsky: farebné tabule diela Kunstformen der Natur (1904), ktoré by nepochybne obstáli v umeleckej galérii sprevádzajú krátke a na svoju dobu technicky precízne texty.

Plastové patvory: 2. časť – plutvy a čeľuste

Plastovým zvieratkám na tomto blogu už nejaký priestor venovaný bol. V prvom príspevku z plánovaného seriálu o plastových patvoroch som predstavil tri farmové patvory – kravku s tromi strukmi, kozu so štyrmi strukmi a prasiatko s podivnou kojeneckou výbavou. V tejto časti sa pozrieme na ďalšiu skvostnú trojicu, tentokrát z ríše morských stavovcov. Predstavíme si dvoch mutantov, ktorí sa tvária byť delfínom a žralokom a vorvaňa s netradičnou spodnou čeľusťou.

Vtáka poznáš po perí. Naozaj?

Pri browsovaní (je naozaj iba náhoda, že český výraz "brouzdat" a anglikanizmus "browsovať" sú foneticky tak podobné?) internetom som naďabil na toto milé video o evolúcii peria:
 

Mravce na Červenom Kameni - fotoreportáž

Počas nedávnej návštevy Červeného Kameňa (10. mája) som neobdivoval staviteľský um našich predkov, ale šesťnohých kamarátov z ríše hmyzu. Na niekoľkohodinovej prechádzke zámockým parkom a priľahlým lesom (náučný chodník Okolohradná potulka) sa mi pred objektív dostalo viacero druhov mravcov, krásne ilustrujúcich pestrosť životných stratégií týchto obdivuhodných tvorov.

Prípad naaranžovaného roháča

"Roháč veľký alebo staršie roháč obyčajný (lat. Lucanus cervus) je druh z čeľade roháčovité. Žije najmä v dubových a zmiešaných lesoch na juhu a východe Slovenska. Trávi odumierajúce drevo a urýchľuje tak kolobeh organických látok v prírode. Je to najväčší chrobák na Slovensku, dosahuje veľkosť až 80 mm." Takto začína text o roháčovi na slovenskej wikipédii. Viac o ňom nájdete tam, resp. v každom dostupnom atlase európskeho hmyzu (vyšlo ich vcelku dosť). V tomto príspevku sa biológii tohto impozantného chrobáka venovať nebudem; toto by mala byť skôr taká kuriozitka vyplývajúca z mojej obsesie všetko preveriť a kriticky zhodnotiť (v zmysle hesla "(ne)dôveruj ale preveruj").

Čo sa stalo s dinosaurami?

Dinosaury zahubil meteorit. Plesol kdesi do vtedajšieho Mexického zálivu, aj keď v tom čase ho tak nikto nevolal. Človek vtedy totiž ešte nebol, hoci kreacionisti vám budú tvrdiť opak. Po dinosauroch sa tak zľahla zem – koniec koncov, čo iné si tie tupé plazy zaslúžili? A teraz vážne...

Desaťnožce: čo sú vlastne zač?

K profesionálnemu štúdiu desaťnožcov som sa dostal ako slepé kura k zrnu. Takto to koniec koncov býva takmer so všetkým, čo neskôr v živote považujeme za dôležité a metafora hry osudu sa tu ponúka sama. Bolo to presne 12. septembra 1999, keď som na lokalite Ďurkovec našiel svoju prvú fosíliu kraba. Tento nález ma dokonale uhranul nie svojím vonkajším pôvabom, ale prostým faktom, že som skameneného kraba predtým nikdy v živote v ruke nedržal. Neskôr sa kraby z Ďurkovca stali témou mojej bakalárskej práce a po krátkej zastávke u spodnokriedových amonitov som nastúpil na doktorandské štúdium zamerané práve na desaťnožce. Tieto tvory sa mi tak stali vskutku osudnými a to ani nespomínam, že sa moja manželka narodila v znamení raka...