O smrti

So životom úzko súvisí smrť. Nanešťastie samotný pojem „smrť“ nie je protikladom pojmu „život“. A ani z fenomenologického hľadiska nejde v prípade života a smrti o protiklady. Zatiaľ čo stavy „byť nažive“ a „byť mŕtvy“ v istom zmysle analogické sú, život ako fenomén nemá protiklad v smrti, ktorá je logickým ukončením života nejakej bytosti. So smrťou konkrétnych tvorov to však nemusí byť také jednoduché.

 

Problematický je samotný pojem smrti. Pojem smrť je zrejme taký starý ako ľudstvo samo. Čo to ale znamená, keď niekto alebo niečo umiera? Je kvalitatívny rozdiel medzi smrťou baktérie, hlísty, motýľa, vrany, škrečka a človeka? Je jasné, že v telách všetkých týchto organizmov neprebiehajú fyziologické procesy úplne rovnako. A „vyhasínanie“ života bude prebiehať odlišne u všetkých spomenutých tvorov. Smrť je ukončením biologických funkcií, ktoré sú potrebné na udržanie organizmu pri živote. Táto vágna definícia nám hovorí iba málo o tom, aký bude rozdiel medzi smrťou rôznych typov tvorov. Vzhľadom na to, že sa mnohobunkové organizmy skladajú z množstva buniek, uhynutie jednej bunky neznamená smrť pre celý organizmus. Na druhej strane, stačí uhynutie tých „správnych“ buniek a organizmus sa zrúti. Ak zahynie jednobunkový tvor, je to koniec jeho života. Keď však zomrie človek, viaceré časti tela ďalej rastú, i keď srdce už nebije a mozog odumrel. Minimálne nechty aj vlasy nám ešte hodnú chvíľu rastú. Smrť teda nie je „moment“, aspoň nie u zložitých organizmov. Ide o proces, ktorý sa môže začať zástavou srdca a trvať ešte nejaký čas.

Niekedy sa smrť spája s vyhasnutím vedomia. Odhliadnuc od problematiky samotnej podstaty vedomia sa možno zaujímať o kvalitatívne rozdiely vo vedomí rôznych typov organizmov. Čo sa deje počas smrti s vedomím človeka? Pôjde o niečo principiálne odlišné od umierania veľryby, psa alebo kanárika? Zjavne teda môžeme hovoriť o rôznych typoch smrti – napríklad v prípade človeka môžeme hovoriť o mozgovej smrti, čo však stráca svoje opodstatnenie v prípade dážďovky. U človeka po mozgovej smrti nasleduje smrť ďalších orgánov a tkanív. Odumretie konkrétneho tkaniva však nemusí nutne viesť k mozgovej smrti. U komplexných organizmov teda zjavne má zmysel stotožniť smrť ako takú so smrťou mozgu a vyhasnutím vedomia, pretože atribúty týchto tvorov sa najviac manifestujú práve mozgom a jeho činnosťou. To platí prakticky pre všetky stavovce.

V prípade bezstavovcov je problém zložitejší, keďže o vedomí medúzy možno minimálne pochybovať. Hlavonožce však vedomie určite majú, i keď je nemožné predstaviť si, aké to je byť chobotnicou. (Je jediná adekvátna predstava vedomia chobotnice byť chobotnicou samotnou?). A čo moje obľúbené mravce? Ak je kolónia mravcov považovaná za superorganizmus, aké to je, keď zahynie jeden mravec? Ak mravca oddelíme od jeho kolónie a necháme ho osamoteného povedzme zavretého v krabičke, pomerne skoro zahynie. Nie od hladu, ale dôsledkom stresu z odlúčenia. Mravec je sociálny tvor, ktorý bez interakcie s družkami stráca zmysel života a hynie. To isté sa stane so včelou alebo iným zástupcom sociálneho hmyzu. Ide v takom prípade o samovraždu? Líši sa niečím od programovej smrti buniek v tele mnohobunkových organizmov? Otázky.... samé otázky.

Ak nevieme, čo je smrť, vieme, čo je život?