Stromy sú krásne v každom ročnom
období. A najmä tie listnaté ukazujú v priebehu roka veľa tvárí.
Najradšej mám pohľad na strom v zime a skoro na jar, keď po
najchladnejšej časti roka ešte na konároch nevyrašia nové listy. Vtedy nám
stromy ukazujú svoje duše...
Bez
lístia je strom nahý. Ukazuje nám to, čo je cez rok skryté: stavbu kmeňa a všetky
konáre a konáriky, vetvy a vetvičky. Podľa jednej z postáv Nymfomanky Larsa von Triera nám vtedy
strom ukazuje svoju dušu. V poslednom čase si viac všímam duše stromov v mojom
bezprostrednom okolí. Niektorým z nich som sa venoval v minulom príspevku.
V tomto sa chcem podeliť o krásu z pohľadu na nahé topole.
Topoľ
čierny je "jangom" vo svete drevín. Jednotlivé vetvy sú vzpriamené a spolu s kmeňom
tvoria akoby jednoliatu vežu. Topole z diaľky pútajú pozornosť tým, ako
prevyšujú ostatné stromy. S výškou tridsať metrov nebývajú širšie ako
štyri metre a vyzerajú tak ako ohromné falusy. Ako nehybní strážcovia, pokojní a trpezliví...
Z topoľa
bieleho vyžaruje niečo celkom iné. Nepopierateľne ide aj v tomto prípade o
„mužský“ strom. Je robustný a pevný, ale zároveň aj rozložitý. Aleje
topoľov bielych tak dokážu vytvoriť katedrálny pocit, pretože na rozdiel od
topoľa čierneho, sa náprotivné stromy dotýkajú konármi. Na belostnej kôre sa
vynímajú úhľadné kosoštvorcové lenticely. Radosť pozrieť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára