Slimáky sú pozoruhodné tvory. V harmónii protikladov v sebe snúbia pevnosť a trvácnosť ulity s mäkkosťou a poddajnosťou slizkého tela. Ulita je pritom akýsi záznam celého života svojho nositeľa; rastie s ním a v jej drobných i väčších nepravidelnostiach sú vpísané príhody, o ktorých by slimák mohol (ak by vedel) rozprávať...
Na slimákoch si rád pochutí nejeden predátor. Puknuté a naštrbené ulity, ktoré slimačí majiteľ dokázal zreparovať pridaním dodatočných vrstvičiek uhličitanu vápenatého, často svedčia o „horúcich chvíľkach“, keď išlo o život. Zachovanie takýchto stôp na ulite slimáka dokazuje, že máme pred sebou preživšieho veterána.
Niekedy je zjazvená ulita pamätníkom oveľa prozaickejšej príhody. Doma máme achatiny. To sú tie veľké africké slimáčiská, ktorým ulita dorastá do dĺžky dvadsiatich centimetrov aj viac. Keď boli naše achatiny ešte pomerne malé (teda o niečo väčšie ako plne dorastený slimák záhradný), jeden z nich cez noc ušiel zo svojho akvária na špacír. Zaliezol za gauč. To sme ale zistili až po nasledujúcich dvadsiatichštyroch hodinách, keď som gauč odtiahol a slimák z neho doslova vypadol. Pritom mu pukla ulita a hodný kus sa z nej odlomil. Myslel som, že úbohý slimáčik už v raste svojich bračekov nedoženie. Mýlil som sa. V priebehu ôsmich hodín slimák celý odlomený kus naraz nahradil tenkou vrstvičkou uhličitanu vápenatého a na nasledujúci deň už mala ulita pôvodnú veľkosť. Veru, slimáky sú pozoruhodné tvory...
 |
| Achatinka s reparovanou ulitou po ôsmich (vľavo) a dvadsiatichštyroch (vpravo) hodinách... |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára