O kambrickej explózii ste už určite počuli. Na tomto blogu sa toto slovné spojenie skloňovalo už viac krát. Hovorí vám však niečo termín „ordovická radiácia“? Zatiaľ čo počas kambrickej explózie sa naplno rozvinul makroskopický život a vznikli morské ekosystémy so zložitými ekologickými vzťahmi, v nasledujúcom období ordoviku došlo k najvýraznejšiemu vzostupu morského života v histórii našej planéty. A to sa označuje vyššie spomenutým výrazom.
<-- Ordovickým moriam kraľovali hlavonožce. Niektoré z nich boli poriadne veľké. Na obrázku sa jeden z nich zmocňuje trilobita rodu Asaphus. Na morskom dne žili prisadnutým spôsobom života početné koraly, ľaliovky s tenkou stopkou a ramenonožce pripomínajúce lastúrniky.
Na konci kambria boli morské ekosystémy už plne rozvinuté, v ordoviku ich však čakala veľká premena. V tomto období sa pevninské masy ešte stále sústreďovali prevažne na južnej pologuli, podobne ako to bolo v kambriu, i keď vzájomná poloha štyroch veľkých kontinentov (Gondwany, Laurentie, Baltiky a Sibérie) sa výrazne zmenila. Hlavné pevninské bloky lemovali plytké moria s takmer plochými dnami. Morská hladina stúpala, v dôsledku čoho sa menšie pevninské masy menili na súostrovia. Oxid uhličitý v atmosfére dosahoval 12 až 15 objemových percent, teda asi 10-krát viac ako dnes. Na začiatku ordoviku boli oceány ešte stále veľmi teplé, ich teplota sa bola okolo 42 °C. Neskôr však nastúpilo výrazné ochladenie a ku koncu ordoviku pred asi 470 miliónmi rokov teplota morí klesla iba na 23 °C. Pokles teplôt spôsobil rozsiahle zaľadnenie v časti južnej Gondwany zodpovedajúcej dnešnej severnej Afrike.
 |
|
Približné rozmiestnenie kontinentov počas ordoviku |
Počas ordoviku sa morský život rozvíjal ohromným tempom. Ordovická radiácia predstavovala trojnásobný nárast biodiverzity. Nikdy potom už nedošlo k takému rozmachu morských ekosystémov ako práve v ordoviku. Na rozdiel od kambria však vzniklo iba málo nových typov živočíchov. Rozrôzňovanie morských tvorov trvalo približne 25 miliónov rokov. Súviselo s veľkým rozšírením plytkomorských prostredí, ktoré umožnili rozvoj útesov a ich obyvateľov. Útesotvornými organizmami boli predovšetkým riasy a tabulátne koraly, pričom ich dopĺňali novo vzniknuté machovky. Ide o kolóniové organizmy tvorené malými mäkkotelovými živočíchmi obývajúcimi dutiny vápnitej kostry. Z prisadnutých tvorov treba spomenúť ešte ramenonožce, ktoré sa na prvý pohľad svojou schránkou ponášajú na lastúrniky. Pohľad do jej vnútra však odhalí celkom odlišného tvora s dvoma špirálovitými filtrovacími orgánmi, ktoré u lastúrnikov nenájdete. Z ordoviku poznáme najstaršie moderné typy ostnatokožcov, teda hviezdovky, hadovice a ježovky. Ďalej vznikali nové druhy trilobitov, vznikli eurypteridy (bližšie o nich tu), a rozvíjali sa aj rybovité stavovce. Ordovik bol však predovšetkým zlatým vekom nautiloidných hlavonožcov.
 |
|
Ramenonožce sa na prvý pohľad podobajú na lastúrniky. Vnútri schránky však majú stočený lofofór, ktorým z vody filtrujú potravu. Na obrázku je rod Atrypa. |
Hlavonožce sú podskupinou mäkkýšov, medzi ktoré dnes zaraďujeme chobotnice, sépie, kalmáre a lodienky (a o ktorých Mikuláš Lisický napísal nádhernú knihu). Z posledne menovaných dodnes prežíva niekoľko málo hlbokovodných druhov na čele s rodom Nautilus. Počas ordoviku však existovalo veľa typov nautiloidných hlavonožcov, ktorých schránka mala rôzny tvar a vnútri bola rozdelená na veľa komôrok. Samotný živočích žil v obývacej komôrke na širšom konci schránky, pričom tie ostatné spájal sifón. Ním tvor reguloval objem plynu a tekutiny v schránke a menil tak svoju polohu a hĺbku, v ktorej plával. Ponorky fungujú na rovnakom princípe. Nautiloidy sa rýchlo rozrôznili do množstva foriem a zabrali veľa typov prostredí. Niektoré z nich sa dokonca stali vrcholovými predátormi, pričom ordovické rody Endoceras a Cameroceras boli skutočnými prvohornými krakenmi. Ich pretiahnuté kužeľovité schránky dosahovali dĺžku niekoľkých metrov.
 |
| Nautiloidný hlavonožec rodu Endoceras. Kresba: Matúš Hyžný |
Vrcholovými predátormi morí sú dnes zástupcovia stavovcov, teda žraloky, ryby a cicavce. Počas ordoviku sa stavovce iba začínali rozvíjať. Zväčša išlo o malé do 30 cm dlhé bezčeľustnatce podobné rybám, ktoré sa v odbornej hatmatilke označujú ako arandaspidy a astraspidy. Namiesto čeľustí mali iba jednoduchý ústny otvor, ktorým nasávali z morského dna drobné organické zvyšky. Prednú časť ich tela kryl pancier z početných platničiek a zadná bola posiata šupinami. Jednotlivé platničky boli ornamentované a vo fosílnom zázname sa často nachádzajú v podobe izolovaných elementov. Brnenie z týchto platničiek sa zrejme vyvinulo ako ochrana pred predátormi alebo parazitmi. Tá sa ordovickým rybovitým stavovcom určite zišla, pretože tieto tvory nemali plutvy ako ich neskorší príbuzní a teda nešlo o hviezdnych plavcov schopných predátorom rýchlo uniknúť.
 |
|
Ordovické rybovité stavovce Arandaspis (vľavo) a Astraspis (vpravo). Kresba: Matúš Hyžný |
Uniknúť pred predátormi sa dá aj inak: výstupom na suchú zem. To možno bolo jedným z dôvodov prvých potuliek po súši pôvodne vodných organizmov. V ordoviku boli kontinenty síce stále holé, ale už začala pomalá kolonizácia súše. Z obdobia pred 475 miliónmi rokov poznáme prvé výtrusy bezcievnatých rastlín, pričom najstaršie stopy článkonožcov na súši pochádzajú z hornín starých 450 miliónov rokov. Tieto výhraby sa pripisujú mnohonôžkam, i keď telové fosílie zatiaľ chýbajú. O zložitejších suchozemských ekosystémoch v tomto období ešte nemôže byť ani reči, organizmy však už začali svoj mimoriadne úspešný pochod na súš. V ordoviku jednotlivé skupiny budúcich kolonizátorov súše ešte len čakalo náročné prekonávanie fyziologických bariér súvisiacich s prechodom na suchú zem.
 |
|
Viaceré trilobity sa
pred dravcami chránili stočením do akéhosi klbka. Na obrázku je rod Illaenus (zo zbierok Katedry geológie a paleontológie Univerzity Komenského v Bratislave). |
Koncom ordoviku došlo ku krátkodobému, ale zato intenzívnemu zaľadneniu, ktoré dosiahlo až do nižších zemepisných šírok. Veľký objem vody bol viazaný v ľadovcoch, dôsledkom čoho výrazne klesla hladina svetového oceánu. Plytkovodné prostredia s dovtedy prosperujúcimi útesmi a bohatou faunou vymizli. Drastické zníženie teploty negatívne postihlo najmä tropickú faunu. Výsledkom bolo hromadné vymieranie, jedno z piatich najväčších v histórii života na našej planéte. Odohralo sa približne pred 445 miliónmi rokov a za obeť mu padla polovica všetkých dovtedy žijúcich druhov. Postihnuté boli najmä trilobity a ostnatokožce, ale vyhynuli aj mnohé koraly, ramenonožce a takisto aj bezčeľustnaté stavovce.
(Poznámka: Text je mierne upravenou verziou článku, ktorý vyšiel v časopise Quark 2019/2)
Seriál Kronika
života
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára