Po kambrickej explózii nastala ordovická radiácia. Na konci ordoviku pred 445 miliónmi rokov došlo k veľkému hromadnému vymieraniu. V nasledujúcom období, silúre, sa ekosystémy nielenže spamätali, ale rozvinuli sa do dovtedy nevídanej podoby. Teplé tropické moria obývala bohatá fauna bezstavovcov a pobrežné oblasti začali kolonizovať prvé malé cievnaté rastliny nasledované pioniermi z radov živočíchov.
Počas silúru boli kontinenty sústredené predovšetkým na južnej pologuli. Najväčším kontinentom bola Gondwana zaujímajúca juhopolárnu polohu, pričom oblasť dnešnej Austrálie sa nachádzala na rovníku a oblasť Antarktídy sa presunula na južnú pologuľu. Baltika a menší kontinent Avalónia (dnešná južná Británia a Írsko) sa pri pohybe na sever zrazili s južným a východným okrajom Laurentie, čím začalo uzatváranie oceánu Japetus. Južne od tejto pevninskej masy a na sever od Gondwany sa zároveň začal otvárať oceán Rhea. V silúre Zem vstúpila do teplého obdobia s vyššími úrovňami oxidu uhličitého, ako sú dnešné. Podnebie bolo z dlhodobého hľadiska veľmi teplé, zahŕňalo však viacero chladných výkyvov. Zaľadnenie, ktoré sa začalo ešte v neskorom ordoviku, pokračovalo so štyrmi hlavnými obdobiami zväčšovania ľadu počas prvých 15 miliónov rokov silúru. Keď sa oteplilo, rozsiahle topenie ľadovcov spôsobilo zdvihnutie úrovne hladiny svetového oceánu, čo prispelo k rozšíreniu plytkomorských prostredí. V tomto období „skleníka“ sa darilo útesom, vďaka čomu vznikli rozsiahle uloženiny vápencov.
 |
Približné rozmiestnenie kontinentov počas silúru.
Útesy sa začali rozvíjať už počas ordoviku, v silúre sa však vďaka výraznému otepleniu rozšírili, a na severe siahali až po 50° zemepisnej šírky. Silúrske útesy rástli ako podlhovasté bariéry alebo menšie nerovnomerne roztrúsené útvary a svojou rozsiahlosťou sa dajú porovnať s dnešnou Veľkou útesovou bariérou. Na rozdiel od nej sa však v silúre na stavbe útesov podieľali dnes už vyhynuté tabulátne koraly, riasy a stromatoporoidy (vápenaté vrstvovité útvary). Navyše útesy v tomto zložení zrejme narastali iba niekoľko metrov nad úroveň okolitého morského dna. Aj tak však toto prostredie poskytovalo domov množstvu organizmov, vrátane prisadnutých ľalioviek a ramenonožcov, ako aj pohyblivých trilobitov a ulitníkov.
 |
|
Silúrske útesy budovali najmä tabulátne
koraly, rugózne koraly a stromatoporoidy. Prisadnuté ľaliovky filtrovali potravu z vody, zatiaľ čo trilobity hľadali potravu na
dne. Nad útesmi hliadkovali dravé nautiloidy (rekonštrukcia: Matúš Hyžný). |
Útesy neboli jediným novým typom ekosystému, ktorý sa na Zemi v silúre objavil. Na začiatku silúru sa totiž rozbiehala aj kolonizácia súše. Najstaršie výtrusy cievnatých rastlín sú staré až 440 miliónov rokov, pričom prvé preukázateľne suchozemské rastliny pochádzajú z obdobia pred 430 miliónmi rokov. Označujú sa ako rod Cooksonia a mali niekoľko centimetrov vysoké fotosyntetizujúce stonky nesúce výtrusnice. Tieto rastliny boli obmedzené iba na vlhké miesta. V terestrializácii boli rastliny nasledované živočíchmi z radov článkonožcov. Na súš sa na krátkych vychádzkach dostali aj inak vodné eurypteridy (tzv. vodné škorpióny). Skutočne suchozemské článkonožce v silúre zastupovali prvé mnohonôžky, trigonotarbidné pavúkovce aj šťúry. Všetky tieto skupiny neskôr založili prosperujúce pokolenia živočíchov, ktoré sa plne prispôsobili na suchozemský život a do vody sa už nevrátili. So životom na súši si ako ľudia spájame evolúciu stavovcov, počas silúru však bola živlom našich predkov ešte stále voda.
 |
|
Cooksonia je zhrňujúci názov pre primitívne suchozemské rastliny silúru a skorého devónu. Autor modelu: Andrej Čertézny. |
Stavovce uzreli svetlo sveta síce už v kambriu asi pred 540 miliónmi rokov, svoj prvý rozmach ale zažili až počas silúru. Ich najčastejšími zástupcami v tomto období boli bezčeľustnatce, ktoré sa rozrôznili do niekoľkých vývojových línií (anaspidy, telodonty, galeaspidy a osteostrakany). Okrem toho však boli silúrske oceány svedkami vývoja čeľustí. U bezčeľustnatcov vystužuje prvý a druhý žiabrový oblúk prvú žiabrovú štrbinu. U čeľustnatých stavovcov sa prvý žiabrový oblúk stal párom čeľustí a z prvej žiabrovej štrbiny vznikol dýchací otvor, ktorým voda prechádza cez žiabre. Čeľuste živočíchom umožnili rozvoj nových typov správania. Ak sú navyše čeľuste vybavené zubami, zviera nimi môže naporciovať potravu na kúsky dostatočne malé na prehltnutie, pričom tvrdé časti sa nimi dajú rozlomiť. Prvé čeľustnatce sa objavili počas skorého silúru a patrili medzi ne akantódy, panciernatce a chrupkovité ryby. V neskorom silúre sa objavili aj prvé lúčoplutvovce a takisto lalokoplutvové ryby. Kým bezčeľustnatce sa spoliehali pri prijímaní potravy na jej nasávanie alebo filtrovanie, u čeľustnatých stavovcov sa objavila možnosť konzumácie rastlín a neskôr aj dravý spôsob života. V silúre si však pozíciu vrcholových predátorov udržali nautiloidné hlavonožce.
 |
|
Zástupcovia silúrskych rybovitých stavovcov. Nerepisacanthus
(hore) žil pred 420 miliónmi rokov a je najstarším známym akantódom. Hemicyclaspis
(v strede) patril medzi osteostrakany, zatiaľ čo Jamoytius (dole) medzi
anaspidomorfné bezčeľustnatce. Všetky vyobrazené tvory za života dosahovali
maximálnu dĺžku asi 20 cm. Rekonštrukcie: Matúš Hyžný. |
(Poznámka: Text je upravenou verziou článku, ktorý vyšiel v časopise Quark 2019/3)
Predchádzajúce časti seriálu Kronika života
1. časť: kambrium
2. časť: ordovik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára