O najstaršom slovenskom pavúkovcovi

Pavúkovce sú dominantné nelietavé terestrické článkonožce. Táto navýsosť odborne znejúca veta znamená približne toto: „Odhliadnuc od lietavého hmyzu patrí takmer všetka chlpatá lezúca háveď medzi pavúky a ich príbuzných.“ Posledné slovo treba zdôrazniť, lebo nie všetko, čo ako pavúk vyzerá, ním aj je. V dávnej minulosti po zemi pobehovali osemnohé potvory takmer nachlp podobné pavúkom. Boli to trigonotarbidy.

 

O pavúkovcoch už na blogu bola reč. Ide o druhovo najrozmanitejšiu skupinu klepietkavcov, ktorým sa navyše podarilo medzi prvými kolonizovať suchú zem (o tom som písal tu). Takmer všetky dodnes prežívajúce skupiny pavúkovcov boli na Zemi prítomné už v karbóne asi pred 315 miliónmi rokov. V tom čase už bola terestrializácia (t.j. dobývanie súše) v plnom prúde a to nielen zo strany drobnej článkovanej hávede, ale pridali sa aj stavovce, teda naši predkovia (respektíve predkovia našich predkov). Okrem tých skupín pavúkovcov, s ktorými sa môžete stretnúť aj v dnešných luhoch a hájoch, obývalo karbónske ekosystémy niekoľko dnes už vyhynutých skupín, ktorých zástupcovia sa dajú s pavúkmi ľahko pomýliť. Medzi najbežnejšie karbónske pavúkovce patrili trigonotarbidy.

Zástupcovia vyhynutých pavúkovcov: A - trigonotarbidy, B - falangiotarbidy, C - haptopody. Podľa Dunlopa.

V karbónskom "lese" (vľavo) by sa človeku pri pohľade pod nohy naskytol asi takýto pohľad (vpravo). V pravom dolnom rohu je zástupca trigonotarbidov. Podľa Jarzembowskeho a Proctora. 

U trigonotarbidov neboli jednotlivé články zadnej časti tela zrastené do jednoliateho celku tak ako je to u pravých pavúkov. Prednú časť tela trigonotarbidov navyše kryl pevný pancier. Zadná časť tela bola pomerne mäkká a pri jej fosilizácii sa často stalo, že hranice článkovania z brušnej strany sa zachovali spolu s tými z chrbtovej na tej istej ploche. Tento efekt je možné pozorovať aj na dosiaľ jedinom fosílnom náleze trigonotarbida zo Slovenska. Predmetná skamenelina pochádza z okolia Dobšinej z hornín starých asi 310 miliónov rokov. Okrem toho, že ide o najstaršieho známeho takpovediac slovenského pavúkovca, ide aj o jediný fosílny nález pavúkovcov z nášho územia.

Najstarší slovenský pavúkovec: Anthracomartus voelkelianus z Dobšinej.

Nález pravekého slovenského pavúkovca sme publikovali v roku 2013 spolu s kolegami zo zahraničia, ktorí pomohli s jeho určením. Tu by sme mohli skončiť. Ale nemusíme...

Zákulisie príbehu o „pavúčikovi z Dobšinej“

Vaňovej "Pleomartus".

Jedného letného dňa v roku 2011 mi kolega Štefan Józsa položil na pracovný stôl zvláštnu fosíliu. Keďže sa článkonožcom venujem už nejaký ten rôčik (čo bol dôvod, prečo fosília putovala na môj stôl), ľahko som v nej rozpoznal pavúkovca. Ostal som ohromený, lebo som o žiadnom pravekom pavúkovcovi z našich končín dovtedy nechyroval. Vzorku našiel kolega pri rutinnej revízii vzoriek: žmurkla naň ho z jedného z mnohých drevených šuplíkov. Až neskôr sme sa spolu dopátrali, že nález pochádza z kolekcie zberateľa Štefana Meszárosa, ktorá bola rozdelená medzi Geologický ústav Dionýza Štúra v Bratislave a Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského. A takisto vysvitlo, že pavúčika z Dobšinej už v roku 1987 Margita Vaňová vyobrazila a opísala ako trigonotarbidného pavúkovca rodu Pleomartus bez bližšieho druhového určenia. Porovnanie publikovaného vyobrazenia s našou vzorkou ukázalo, že ide o odtlačok a protiodtlačok tej istej fosílie. Vaňová publikovala jednu časť a my sme mali v rukách druhú! Zvieratko bolo ešte neskôr v krátkosti spomenuté v jednej diplomovej práci Rudolfa Koubeka z roku 1992. Aj napriek publikovaniu však vedecký svet o pavúčikovi z Dobšinej netušil. Pre arachnológov, s ktorými som nález konzultoval, bola Vaňovej práca neznáma. Vyšla síce v angličtine, bola však publikovaná v periodiku, ktoré nemalo veľký dosah. S kolegom Józsom sme sa rozhodli, že to stojí za poriadne opublikovanie.

Maiocercus celticus

Slovenského trigonotarbida sme pokrstili na „pavúčika z Dobšinej“ a vždy, keď sme spolu diskutovali ďalší postup, nazývali sme ho týmto eufemizmom. Odborný článok podrobne opisujúci pavúčika z Dobšinej uzrel svetlo sveta v roku 2013, teda takmer dva roky po tom, čo sa fosília dostala do našej pozornosti. Treba povedať, že aj keď sa zdá, že ide o dlhú dobu, je to viac-menej štandardný čas na vypracovanie akejkoľvek vedeckej štúdie.

Náš poster z pražskej konferencie...

Hneď po zhliadnutí pavúčika z Dobšinej som kontaktoval kolegu z Berlína, Jasona Dunlopa. Týpek je jeden z najlepších odborníkov na fosílne pavúkovce. Obratom mi odpísal, že zrejme ide o pomerne častého karbónskeho trigonotarbida druhu Anthracomartus voelkelianus. To ma nasmerovalo na všetku dostupnú literatúru o týchto potvorách. Pri študovaní desiatok prác som naďabil aj na veľa iných trigonotarbidov a po detajlnom zdokumentovaní vzorky som „obtrhané“ okraje zadočka interpretoval ako skutočnú ornamentáciu. Rozhodol som, že v rukách nemáme bežného antrakomarta, ale oveľa zriedkavejší druh Maiocercus celticus. A tak sme ho aj prezentovali na konferencii Trilo 2012 v Prahe venovanej trilobitom a iným paleozoickým článkonožcom. Vlastne to bolo vcelku šťastné, pretože na konferencii bol aj Peter Selden, americká hviezda z radov paleoarachnológov. Náš nález ho zaujal. Pavúčika z Dobšinej som mal samozrejme pri sebe a tak ho Peter mal možnosť podrobne preskúmať. Záver bol jasný a my sme sa vrátili k pôvodnému určeniu, ktoré ponúkol Jason. Dohodli sme sa, že všetci štyria napíšeme o pavúčikovi z Dobšinej článok.

Z prezentácie na seminári SGS...

Štúdia už bola takmer hotová, keď sa pred Vianocami toho istého roku naskytla príležitosť prezentovať nášho pavúčika na odbornom seminári Slovenskej geologickej spoločnosti. Stalo sa. Po prezentácii mi jeden kolega povedal, že nášho protagonistu pozná, že niečo veľmi podobné už zhliadol v jednej práci. A tak sme sa dostali k článku od Vaňovej z roku 1987. Posledný dielik skladačky zapadol na svoje miesto. Všetky okolnosti boli napokon zohľadnené v konečnom výstupe. Pavúčik z Dobšinej dostal zaslúžené miesto v známom arachnologickom časopise a kolegovia z Nemecka a Spojených štátov si do svojich archívov založili kópiu pôvodnej štúdie od Margity Vaňovej.

Literatúra

Hyžný, M., Józsa, Š., Dunlop, J.A. & Selden, P.A. 2013: A fossil arachnid from Slovakia: the Carboniferous trigonotarbid Anthracomartus voelkelianus Karsch, 1882. Arachnology 16: 21–26. (PDF)

Koubek, R. 1992: Úvod do štúdia stratigrafie karbónu v okolí Dobšinej. Magisterská diplomová práca, Univerzita Komenského v Bratislave.

Vaňová, M. 1987: Paleontological characteristics of some species from the Jeruzalemský vrch mountain near Dobšiná. Západné Karpaty, séria Paleontológia 12: 47–68.